Zimná prechádzka Múzeom kysuckej dediny

Autor: Richard Uhrina | 27.1.2016 o 0:10 | Karma článku: 12,58 | Prečítané:  4298x

Cez Vychylovku najčastejšie prechádzam na bicykli, no nedávno sa mi podarilo dostať až na miesto, ktoré túto obec preslavuje - do skanzenu.

Je pondelok, vonku zamračené, v Žiline len slabé zvyšky snehu. Mám čas, ale počasie ma odrádza ho využiť ináč, ako vysedávaním doma. Píšem si s bratrancom, vášnivým fotografom, ktorý mi z ničoho nič spomenie, že o chvíľu ide jesť, a potom smeruje do Vychylovky. Dlho neváham, keďže je ochotný na mňa počkať, tak sa rýchlo idem baliť, aby som bol čo najskôr uňho.

Poznám tie jeho výjazdy do neznáma s neistým výsledkom, ale ja to mám tiež rád. Minimálne výhodné na tom je, že môžem aktívnejšie využiť svoj voľný čas, čo je vždy lepšie, ako sedieť doma a prokrastinovať. Veľakrát to dopadne tak, že nič poriadne neodfotíme, niekedy dokonca absolútne nič, ale boli aj dni, keď sa zadarilo trošku viac. Ale v živote to tak funguje, že človek má možnosť vzdať sa, alebo skúšať znova. A keďže pri chodení a fotografovaní sa jedná o kombináciu príjemného s užitočným, tak nie je treba veľmi špekulovať nad tým, či ísť či nie. A tak nasadám do svojho auta a frčím za ním k nemu domov, kde presadám zase do jeho auta a spoločne pokračujeme za našim cieľom, ktorý bol, ako som sa v aute dozvedel (vždy je to pre mňa prekvapenie od neho, nikdy to neviem dopredu), starý vlak, ktorý by údajne tam niekde mal byť, čo, úprimne, vo mne vyvolalo určité pochybnosti.

Prechádzame Belou a snehu postupne začína pribúdať, čo som vedel už zo soboty, že v týchto končinách ho bude dačo viac, keďže som bol vo Vrátnej na večernom lyžovaní. Odbočujeme smer Lutiše. Na sedle hore je snehu dosť. Zrazu po pravej strane vidíme celkom zaujímavú chatu. V momente sa rozhodujeme, že zastavíme a skúsime čo to nafotiť.

Tu už je snehu naozaj slušne a tak isto aj celkom chladno. Oblačnosť sa trošku potrhala, čo celkom pomohlo podmienkam a tam fotím smerom na Kubíkovú asi snáď prvú skutočne zimnú fotografiu v tomto roku. Celkovo, sneh ako taký mi spôsobuje radosť a príjemné pocity už od malička a aj fotky, kde sa vyskytuje v hojnom množstve, väčšinou na mňa pôsobia veľmi dobre. A tak fotím najskôr od auta, ale následne sa posúvam ďalej aj do neporušenej snehovej pokrývky. Vnímam to príjemné vŕzganie pod nohami, ktovie, prečo to na väčšinu ľudí pôsobí tak upokojujúco. Okrem fotenia Kubíkovej sa snažím vymyslieť aj nejakú kompozíciu na chatku čo sme videli. Márne. Nič pre môj širokouhlý objektív tam nie je. Nakoniec ale urobím aspoň nejaký cvak, len z princípu, že sme kvôli tomu zastavovali. Postupne sa vraciam späť k autu, kde sa schádzame s Rolandom a pokračujeme ďalej za našim pôvodným zámerom.

Až kým neprídeme do cieľovej destinácie sa už nikde inde nepristavujeme, nemáme zase až toľko času a svetla bude rýchlo čoskoro ubúdať. Vystupujeme z auta a na moje prekvapenie je tu snehu až-až. Aspoň že som si zobral dosť vysokú obuv. Rozhodujeme sa ísť vrchnou cestou smerom doprava. Po chvíli vidíme prvý možný objekt na fotenie. Vagónik. No keďže sme šli nesprávnou cestou, tak sa musíme prebrodiť nejakým lesným porastom a vrstvou snehu. Darí sa nám to celkom v pohode. Sneh tu je neporušený, čo je výhodný úkaz na fotkách. Preto sa približujeme len postupne a pravidelne fotíme, aby sme si nerobili zbytočné stopy, prechádzame okolo vagónika ďalej a ja ešte fotím nejaké okolité budovy. Zbadal som, že dvere vagóna dokonca ani nie sú zatvorené, a tak neváhame ho navštíviť. Interiér je celkom zaujímavý, kompletne drevený a tak si vysluhuje tiež nejaký záber.

Vychádzam von, trošku sa ešte motám smerom k chatám, niečo skúšam. Pokračujem ďalej, no zrazu sa otočím za bratrancom a pozerám, ako fotí vagón takmer zo zeme. Ani neviem prečo, celkom mi to zarezonovalo, žeby som to mal skúsiť aj ja, žeby to mohlo byť celkom fajn. Fotím a zrazu si všimnem veľmi dobrého odlesku na okne vagóna a aj príjemného odrazu svetla. Opäť nastavujem foťák do AEB (Auto Exposure Bracketing) režimu a spravím niekoľko ďalších záberov s mierne upravenými uhlami záberu s tým, že však si doma potom vyberiem ten najvhodnejší. V tomto momente ma ani nenapadne, že vďaka neskoršiemu podnetu Rolanda, aby som tú fotku zverejnil, bude výsledný záber relatívne populárny na fotoweboch.

Poberáme sa ďalej a prichádzame k nášmu veľkému otázniku. Ten spočíval v tom, či sa vôbec dostaneme do areálu skanzenu. Osud je k nám milostivý, brána je otvorená. Neskôr tu nachádzame aj bežkársku stopu, takže pohyb v zime tu je zrejme možný. Vchádzame dnu. Vidím nejakú lokomotívu, tak nadšene hlásim, že sme ju našli už hňed na úvod. No dostávam info, že táto "naša" by mala byť niekde v teréne. Bratranec teda velí, že bude dobre sa držať kolajníc, ak ju chceme nájsť. A tak kráčame rovno po nich, vlaky tú našťastie v tomto ročnom období nechodia. Opatrne prechádzame niektorými mostíkmi, ktoré sú kvôli snehovej pokrývke relatívne nebezpečné. No vidina cieľu nás neodrádza napredovať ďalej. Kde tu sa zastavujeme a fotíme okolité objekty.

Krajina je skutočne nádherná. Sneh niekde nedotknutý, prvé stopy vytvárame až my. Žiadne ďalšie osoby, všade naokolo kľud. Hotová zimná idylka. Čas v takomto prostredí vie plynúť veľmi rýchlo. V jednom mieste sa rozdeľujeme, hovorím bratrancovi, že idem skúsiť nafotiť kostolík, čo tu je. On pokračuje ďalej po stopách vlaku (rozumej po koľajniciach :)). Ja sa vytrácam, robím niekoľko fotiek kostola a rýchlo sa zase vraciam späť a pokračujem v jeho šľapajách.

Zrazu je predo mnou nepríjemný most s veľkými medzerami medzi drevenými trámami. Nohu pri pošmyknutí by som tam vopchal úplne v pohode celú a mohlo by dôjsť k nepríjemnému úrazu. V hlave ma napádajú nepríjemné myšlienky, no nie je na výber teraz špekulovať. S určitou obavou sa vyberám prekonať mostík. Našťastie sa nič zlé nedeje a ja si vydýchnem na druhej strane. Kráčam ďalej a ďalej, až mi je to podozrivé. Kam sa ten môj kolega až dostal? Ohľadne nášho cieľa začínam pochybovať a byť skeptický, či ho vôbec dosiahneme, už je veľa hodín. Vyťahujem mobil a volám mu na čo dostávam odpoveď, že nech len kráčam ďalej, že je kúsok ďalej. Pomyslel som si: Ako ja mám vedieť, čo znamená kúsok?  Ale mal pravdu, skutočne za prvou zákrutou ho mám na dohľad.

Prichádzam k nemu. Na koľajniciach sú pristavené nejaké prepravné vagóny a nešiel bližšie, aby neporušil sneh, počkal na mňa. Je to charakter. Pýtam sa ho, lebo času sme už veľa nemali, že ako teda? Povedal, že nafotíme ešte toto a skúsime sa pozrieť za zákrutu, ak tam nebude lokomotíva, ktorú chceme vidieť, tak že sa otáčame a ideme domov. Odľahlo mi. Som rád, že už padlo toto rozhodnutie a cítim pomyslené víťazstvo v tom, že som správne uvažoval, že nič také tu nebude, a že moja skepsa bola na mieste (Čo by tu vlastne robila? Však sme šli okolo depa!).

Tak fotíme naše objekty priamo pred nami, pokračujem ďalej na zákrutu a... Zrazu výkrik: "Tam je to!" Keďže som šiel vnútornou stranou zákruty až po chvíli zbadám starú parnú Lokomotívu odstavenú na bočnej kolaji. V hlave uznávam svoju porážku. Ale veľmi príjemnú. Však čo môže byť krajšie, ako keď dosiahnete Váš cieľ, kvôli ktorému ste sem prišli? A tak ideme ešte k nej a robíme niekoľko fotiek z niekoľkých uhlov. Čas nás ale naháňa, a tak sa pomaly vraciame. Kde tu ešte nejaká fotka z dediny, lebo teraz sa už nemusíme vracať železnicou. K autu prichádzame akurát, aby sme postíhali obaja ešte naše následné povinnosti. Nikde sa už nezdržujeme a balíme rovno domov.

V konečnom dôsledku som náš výjazd hodnotil veľmi pozitívne. Prvé stretnutie s väčším množstvom snehu, nedotknutá príroda a osamelosť dobre zregenerovali ako telo, tak aj dušu. Toto bola pre oboch úplne prvá návšteva tohto skanzenu. No úprimne, netuším, či ešte niekedy, ak sa sem dostanem, v ňom bude tak málo ľudí, ako práve dnes.

Ešte niekoľko fotiek, ktoré sa nevopchali do článku:

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?