Foto návraty #2: Doubletrip - Časť hrebeňa krivánskej Malej Fatry a západ na Súľove

Autor: Richard Uhrina | 1.2.2016 o 16:47 | Karma článku: 6,15 | Prečítané:  547x

Jeden z najpríjemnejších dní minulého roku. Spoznanie niekoľko nových ľudí. Cez deň prechod časťou hrebeňa v Malej Fatre medzi Poludňovým Grúňom a Chlebom, večer západ slnka na Súľove.

Zváldneme to? Bavím sa s Lukášom, že ďalší deň by sme mohli dať nejakú spoločnú túru. Čo jednu.... Rovno dve! Nápad zaujímavý. Cez deň by sme mohli ísť dať hrebeň MF, večer potom na Súľov, ale uvidíme, či nám bude počasie priať, a či budeme schopní sa ešte vydať na ďalšiu, aj keď kratšiu vychádzku. Prvý výjazd teda ideme naisto, druhý sa rozhodne zajtra po návrate.

Ráno sa prebúdzame do veľmi pekného dňa. Predpovede hlásia zberanie oblačnosti niekedy popoludní aj s prípadnými búrkami. Ale mali by sme to stihnúť. Teším sa, ale mám určité obavy, ako to s tým počasím dopadne a či zvládneme prejsť celým hrebeňom. Uvidíme... Lukáš po mňa prichádza autom, ideme aj s jeho priateľkou Miškou. Ju už poznám, ale je to naša prvá spoločná túra, prvýkrát som ju stretol ešte v menze, a potom ešte raz u nich na krátkej návšteve. Do Vrátnej je to kúsok, predtým sa ešte zastavujeme na kratší nákup pitného režimu. Auto odstavujeme na parkovisku pod lanovkou no naše prvé kroky smerujú smerom na Chatu na Grúni. Dávame príjemne rozdýchavacie tempo, stúpanie je zatiaľ veľmi mierne. Šiel som túto trasu, ale opačným smerom, takže viem, že fyzicky najnáročnejší úsek nás ešte len čaká od chaty až na hrebeň.

Lukáš cestou spomína, že nechápe, ako niekto môže návštevu chaty na Grúni považovať za turistiku. Musím s ním súhlasiť. Za zhruba polhodinu sme už tam. Mám na túto chatu ináč veľmi dobré spomienky. Ešte kým som navštevoval ZŠ, na druhom stupni to bol každý rok náš koncoročný výlet. Tie drevené futbalové brány sú tu doteraz, je to priam neuveriteľné po toľkých rokoch. Máme len krátku prestávku na opláchnutie sa v potoku a vydávame sa na najstrmší úsek našej túry - na Poludňový Grúň.

Terén sa začína prudko do nás opierať. Miška nás už vysiela dopredu, že nech ideme. Sklon má niečo mierne cez 30% podľa zjazdovky. S Lukášom nastavujeme trošku aktívnejšie tempo, ale zvládame ešte popri tom diskutovať. Miška sa nám trošku vzdialuje. Svojím charakteristickým vystupovaním s rukami vbok ale statočne bojuje sama so sebou. Kde tu ju chvíľu počkáme, a znovu pokračujeme vyššie. Na Poludňový Grúň to je síce strmé, ale nie až také dlhé. Za ďalšiu zhruba trištvrte hodinu sme už hore. Slnko krásne svieti, fantázia. Dávame nejaké fotky a pokračujeme ešte miernejším stúpaním na Steny.

Začína trošku pofukovať. To ale nie je to najhoršie. Okrem vetra začína hrmieť niekde zo západu a tiež sa pomaly zaťahovať obloha. Avšak ďalej, ako ideme my. Fúka ale skôr z juhovýchodu, čo je výhodné, že búrka by mala ísť od nás a nie k nám, takže predpokladáme, žeby sme to zvládnuť mali. A tak Lukáš velí, že ideme ďalej. Prechádzame cez vrch Steny, no obloha sa začína čím ďalej tým viac a viac zaťahovať a tak isto aj vietor duť. Hrmenie už počujeme bližšie. Veruže aj pridávame do tempa a mňa sa zmocňuje mierny pocit neistoty. Na sedle za Hromovým už začína fučať neskutočne od Martinskej strany. Nepríjemné nárazy nás nútia dávať si väčší pozor. Oblačnosť sa začína tvoriť už aj na našej úrovni.

Nechceme sa na hrebeni dlho zdržiavať, komunikácia prestala fungovať úplne. Kráčame mlčky, Lukáš kráča na čele, Miška uprostred a ja uzatváram našu trojicu. Kde tu ešte stretáme nejakých turistov, ale len zopár a zbytočne sa nezdržujeme. Prefrčíme Hromovým, kde aj hromy bolo počuť (blesky našťastie vidieť nebolo, iba v diaľke) a rýchlo na Chleb. Stretáme ešte nejakých turistov, ktorý idú hrebeňom opačným smerom. Dokonca jeden z nich má na chrbte detskú sedačku aj s maličkým turistom. V hlave sa pozastavujem, kto v tomto nečase a vetre sa vyberá ešte opačným smerom a s malým dieťaťom teraz akurát na hrebeň, no nohami radšej pokračujem v kráčaní. Míňame smerovník na Chlebe bez zastavenia a zbiehame cez kosodrevinu na Snilovské sedlo do nášho úkrytu pred prípadným dažďom - na stanicu lanovky.

Prichádzame síce tak, že nad nami panuje sivá obloha, no našťastie za sucha. Odľahlo mi. V najhoršom prípade sa zvezieme nadol lanovkou. Stretáme tu aj miestneho obyvateľa mačacieho druhu, ktorý sa správa veľmi prítulne. Dávame trošku dlhšiu prestávku s občerstvením aj vo vnútri.

Počasie sa za tú dobu nezhoršilo vôbec, navyše prestalo hrmieť, preto sa rozhodujeme, že celú túru absolvujeme nakoniec po vlastných. Ideme pomaličky nadol popod lanovku. Nuž žiadny komfort, ale k autu sa treba nejako dostať. Vchádzame do lesa... Nekonečné serpentíny toto! Stále doľava, doprava... A nieto konca kraja... No konečne! Objavuje sa dolná stanica lanovky. Úspešne sme ukončili našu túru. Ideme rovno domov, žiadne zdržiavačky.

Dostávam sa k PC, s Lukášom som sa zatiaľ nebavil o tom druhom výjazde dnes, ani on sám mi nevedel povedať, či pôjdeme. Predpokladám, že nič z toho nebude, keď tu zrazu vybehne správa od neho, že či teda idem na ten Súľov, že on nakoniec ide, no že to bude trošku na dlhšie, že sa ešte zdržíme. Cítim sa dobre, takže dávam súhlas.

Mám necelú hodinu, aby som sa pochystal, potrebujeme stihnúť ešte západ slnka. Rýchlo nahadzujem ešte čisté veci, prebalím ostatné veci v batohu a čakám na príchod odvozu. Sú tu. Nová spoločnosť s nami. Zoznamujem sa s Ferom a ideme ešte po nášho ďalšieho spolubojovníka - Romana. To nás chvíľu zdržuje a opäť, ako takmer vždy, ma napĺňajú obavy, či stihneme ten západ.

Auto odstavujeme za Jablonovým a vbiehame zelenou trasou do lesa. Oditaľto je stúpanie najkratšie a za nejakú polhodinku sme už na Lúke pod hradom. To ma celkom príjemne prekvapilo, čakal som, že to bude trvať podstatne dlhšie, preto som sa úspešne naháňal na čele našej skupinky. Vzhľadom na to, že máme ešte čo to času, tak trošku sa motáme hrebeňom až nakoniec sa vraciame a vystupujeme na Súľovský hrad, z ktorého sa kocháme zapadajúcim slnkom. Chvíľu sme pobudli a pobrali sa ďalej.

Svetlá ubúda a postupne sa ponárame do tmy lesa. Kúsok ďalej ešte pobudneme nejaký čas a nakoniec sa vyberáme nazad cez Súľov k autu. Mesiac je v splne a krásne osvecuje polia pred Súľovom. Nedá mi to a musím si to zvečniť. Už sa blížime k obci, keď tu zrazu počujeme šuchotanie v tráve tak 100m od nás.  Objekty sa podľa zvuku hýbali celkom rýchlo. Nám nebolo treba dvakrát prizvukovať, aby sme sa aj my začali hýbať rýchlejšie. Vchádzame do dediny. Ešte kúsok po ceste a dostávame sa konečne k nášmu autu.

Tento deň sa stal jedným z najlepších v lete. Vskutku aktívne prežitý v príjemnej a čiastočne aj novej spoločnosti, čo viac si želať. Snáď ešte niekedy v budúcnosti bude možnosť si to užiť minimálne tak dobre, ako dnes.

Ešte nejaké fotopostrehy na záver:

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?