Foto návraty #3: Nezabudnuteľná premiera na východ slnka - Kľak (1352 m.n.m.)

Autor: Richard Uhrina | 4.2.2016 o 7:30 | Karma článku: 6,03 | Prečítané:  1097x

Tu to všetko začalo. Od tohto momentu sa môžem považovať za príležitostného turistu. Čo všetko bolo prvýkrát? Kľak, východ slnka a spoločná túra s Lukášom, ktorý vlastne za toto môže, že občas kde tu niekam vybehnem.

Všetko to tu začína. Doteraz som absolvoval len silvestrovské výstupy na Minčol, alebo kde-tu priemerne raz za dva roky možno nejaký lokálny brdok. Teraz to je ale iné. Začína nové životné obdobie. Pochopenie prírody a ľudskej závislosti od nej. Veľká vďaka patrí Lukášovi - môjmu horskému vodcovi, ako ho nazývam, keďže on už má toho pochodené podstatne viac. Len vďaka nemu som si získal vzťah ku horám. Spočiatku som na neho prihliadal ako k nejakému velikánovi hôr, ale časom som zistil, že takých ako je on, sú stovky po Slovensku. Ale späť k podstate, ktorou je teda moja prvá návšteva Kľaku, a prvý (a zatiaľ aj posledný) východ slnka.

'Oukej, dohodnuté' - práve padla dohoda s Lukášom, že sa teda pridám na východ spolu s ďalšími dvoma kumpánmi. Lanárim ešte nejakých ľudí a nakoniec zisťujem, že okrem toho, že sa zúčastním, budem musieť zobrať aj auto. S Lukášom som to riešil už pár dní vzad, no nakoniec sa naša skupina rozrástla až večer pred dňom D. Celkovo nás bude až sedem. O počasie strach nemáme, dlhodobo je ustálené, obloha je azúrová a rovnaké výhľady sú aj na najbližšie dni. Dohadujeme si čas odchodu, pričom každý z nás bude zodpovedný za svoju posádku auta a stretneme sa až na mieste určenia.

Konečne som doladil všetky podrobnosti, môžem sa ísť pobrať do postele na krátky spánok. No vzhľadom na to, že netuším do čoho idem, sa mi podarí zaspať po dlhej dobe. A to ma už budík prebúdza po necelých dvoch hodinách spánku. Ani som si neuvedomil, žeby som pospal. Má to však svoju výhodu, netreba dlho rozliepať oči, no viem, že svoju daň si vyberiem ešte neskôr. Rýchlo dovarím čaj, veci už mám pochystané a podľa dohody už bežím po prvého člena posádky môjho auta.

Tomáša poznám, toho vyzdvihujem ešte v Žiline. Následne ma čaká Anička, tú mám brať v Rajci pri kostole a ako posledný člen je Mišo, toho vyzdvihujem až v Šuji, ten si môže pospať najdlhšie :) Nikde som nezablúdil, všetkých som zobral a cestou ešte telefonicky kontrolujeme posádku druhého auta, že kde sú. Sme oproti nim v miernom predstihu, takže to je výhodné, aby som sa v kľude ešte nachystal už na samotný výstup.

Prichádzame na parkovisko, pričom vidíme, že ďalší sa už z neho s čelovkami poberajú do hôr. Áut je tu celkom dosť, to ale nie je žiadne prekvapenie. Obloha je jasná, hviezdy  krásne žiaria. Naťahujem návleky, keď medzičasom príde druhá posádka. Zoznamujem sa s druhým Tomášom našej výpravy a Monikou, jeho priateľkou. Lukáša už našťastie poznám. Dostávam od neho ešte na prídel (pôžičku) čelovku a môžeme vyraziť.

Kráčame zasneženou poľnou cestou keď zrazu vidíme obrysy domu osvetleného mesiacom. Hneď na úvod padá návrh, aby som to odfotil. Mne sa ta myšlienka celkom pozdáva, aj keď viem, aké je to náročné aj v nasledujúcom postprocese dať takúto fotku dohromady. Ale tak skúšam, no trvá to všetko dlho, darmo, svetlo okrem mesiaca nie je takmer žiadne. Lukáš už navrhuje aby sme sa pohli ďalej a tak teda vykročíme. Začínam si už zľahka odfukovať, no je to celkom príjemné tempo, snáď to bude dnes v pohodičke. Schádzame z poľnej cesty na lesnú a postupujeme na prvé serióznejšie stúpanie. Lukáš sa tvári akoby to bola prechádzka ružovým sadom. Držím zuby nechty s ním tempo, za mňou ešte Tomáš.

Začínajú sa tvoriť medzery medzi skupinkami. Ja na čele s Lukášom a Tomášom, za nami Mišo s Aničkou a poslední idú Tomáš s Monikou. Terén ale nepoľavuje. Točíme sa serpentínami stále nahor. Vzhľadom na to, že nepoznám okolie, ani kam idem a všade okolo je tma, tak po cca. 10 minútach rezignujem. Spomalujem tempo a nechávam Lukáša s Tomášom odskočiť a kráčam tesne pred Mišom s Aničkou. Tie serpentíny sú nekonečné. Chrbát bolí, nohy horia, fučím riadne. Navyše sa každú chvíľu podkĺznem, čo len pridáva na mojej frustrácii. A to som si myslel, že kondične som na tom relatívne dobre. Prichádza vytriezvenie. Psychicky som na dne,už len šlapem zotrvačnosťou v nekonečných serpentínach. Mišo čo išiel za mnou sa ma snaží uchlácholiť, že už za chvíľu by sme mali byť na sedle, odtiaľ je to pohoda. No v mojom ponímaní tá chvíľa bola riadne dlhá. A nie len v mojom. Aj Mišo po čase hovorí, že nejako to je ešte stále ďaleko, že sa mu zdalo, žeby to malo byť skôr.

Terén sa dorovnáva, v diaľke vidíme už presvitať zore, vynárame sa z lesa. Lukáš s Tomášom už chvíľku oddychujú. Neklamný znak toho, že sme dosiahli sedlo - Reváňske sedlo. Vravím Lukášovi, že ten snáď ani nie je z toho unavený, keď si uvedomujem, čo to stálo mňa úsilia. No priznáva na moje prekvapenie, že aj on si trošku siahol hlbšie do svojich síl. No je aj fakt, že nás hore už nejakú tú minútu čakajú. Priznal sa ale,že sa ponáhľal kvôli tomu, aby sme stihli východ. Teraz je už spokojný, žeby to nemal byť nejaký problém. Do budúcna som už poučený. Čo raz s ním pôjdem, to vždy sa budú lámať časové rekordy smerom do kopca.

Počas prestávky vyťahujem foťák a robím niekoľko fotiek, Nie veľa, len zopár. Keďže musím používať aj statív na každú jednu, následne foťák balím, lebo počas kráčania by sa za daných svetelných podmienok fotky "z ruky" robili len ťažko. A tak sa poberáme putovaním ďalej. Viditeľnosť už je trošku lepšia a neustále sa zlepšuje. Vchádzame do lesa, teraz je to príjemnejšie stúpanie, tak ako to bolo sľúbené. Už nás čaká len jeden taký rovný úsek, ale celkom krátky. Dávame to v pohodičke a postupne prichádzame k ďalšiemu smerovníku, ktorý píše, že už len 10 minút do finišu. Tak to rozhodne poteší! Svetla už je dosť, čelovky nám netreba, vypíname ich. Ideme ešte popri skalných stenách, blížime sa každým krokom, ale vrchol stále nevidieť. Tak kde je? Však od parkoviska ho je vidieť bez problémov a teraz keď som tu, tak nič!? :))

A tak predsa sa neschoval! Už vidím dvojkríž, ktorý poznám len z fotiek. Tak konečne aj naživo. Prichádzame na vrchol. Ľudí tu je viac, medzi nimi aj niekoľko fotografov. Vyťahujem aj ja svoj fotoaparát. Celkom fúka a fotografisti sú obďaleč od svojej techniky. A zrazu sa to stalo. Prišiel trošku silnejší náraz vetra a jeden z fotoaparátov sa začal porúčať k zemi. Vzhľadom na to, že som mal plné ruky svojho materiálu, stihol som len zakričať. No a tu sa ukazuje sila ľudských predsudkov, bez ohľadu na to, či viete aká je realita alebo nie. Od kolegov sa dozvedám, že moja snaha aspoň upútať pozornosť, aby niekto priskočil a zachytil ho, bola odmenená obviňovacím pohľadom, že som mu ho údajne zhodil ja. Za dobrotu na žobrotu. Platí to. Chcete pomôcť, ale niekto bez toho, aby videl, čo sa stalo, si Vás zaškatulkuje ako zlého človeka už dopredu. Ja si z toho ale ťažkú hlavu nerobím, nič zlé som totiž nespravil. Aj kvôli tomuto som rád, že čo sa statívu týka, som už na tom trošku lepšie a podobné príhody mne už našťastie nehrozia.

Hľadám kompozíciu ale kvôli neskoršiemu príchodu oproti ostatným, je to trošku problém. Východ sa už podľa hodiniek blíži, a tak to už nechávam tak, ako je, aby som neprišiel o ten okamih, kvôli ktorému som podriadil celú cestu sem. Čakáme. Všetci diváci su netrpezliví, až začne predstavenie A už je to tu, opona sa dvíha, prvé lúče začínajú prekukovať spoza horizontu a osvetlovať nás. Cítime ten príjemný dotyk tepla a užívame si to. Keďže je to môj prvý východ, fotím o dušu, skoro bez prestávky. Postupne sa a pred foťákom prestriedame v skupinkách. Na rozdiel od západu je tento jav podstatne pozitívnejší, pretože so svetlom prichádza aj denný život. I keď pravda je, že aj západ má svoje čaro a dokonca by som povedal, že mňa fascinuje a napĺňa ešte viac. Teraz je to ale úplne jedno. Blahodarné slnko vychádza a deň po dlhej temnej noci sa práve začína.

Nakoniec na moju žiadosť dávame fotku celej našej skupiny s vychádzajúcim slniečkom v pozadí. Staviam si všetkých do hľadáčika a nechávam si voľné miesto ešte pre seba. Nastavujem spustenie uzávierky o 10 sekúnd a idem k ostatným. Cvak! Hotovo. Zbežne pozriem ako fotka vyzerá, Lukáš sa pýta: "Tak ako? V pohode?" Vravím, jasné, fotka vyšla super!

Neskôr doma mi píše. 'Tak ako vyzerá ta spoločná? Dobrá je?' Nerozumiem. Čo by na nej akože malo byť zlé? A prečo sa ma to pýta znova? Píšem mu: 'Jasné, čo by akože malo byť na nej zlé?' Píše: 'Pozri sa...' Otváram fotku v počítači. Prvýkrát to pozerám vo väčšom. No nazdar!!! Naša jediná spoločná fotografia pri vychádzajúcom slnku a on spraví toto! Výsledok toho, čo som tam videl, si môžete pozrieť pod týmto odstavcom. Takže táto fotka si vyžiadala trošku viac retušu, aby mohla uzrieť verejné svetlo sveta. Hotová fotografia ale, si myslím, že stojí za to :)))

Po spoločnom fotení ešte sa trošku rozhliadame po okolí, ja fotím všetko čo vidím, možno aj to čo nie. Chalani sa rozhodli "zapózovať", a tak si vysluhujú pomocou kontinuálneho snímania jednu fotku z tých 15 nacvakaných v priebehu 2 sekúnd. Zrazu si uvedomím, že už si vôbec necítim palec z toho fotenia... Taký som bol zaujatý... Zohrievam ho a po dlhšej dobe už začína doňho prúdiť krv a začínam h vnímať. No úplna citlivosť na jednom mieste sa vráti až po nejakom štvrťroku. Lukáš si ešte z toho uťahuje, že som dostal gangrénu. Je to fakt dobrák od srdca, dopraje človeku... Ale uňho nič nezvyčajné takáto reakcia :)

Je čas schádzania. Slnko je fakt riadny dobíjač bateriek. To čo som si myslel, že ma bude brať na driemoty, tak zatiaľ vôbec, skôr naopak. Som plný energie a emócii zo skvelého zážitku. Všetci zrazu prežívame bezdôvodný pocit šťastia a radosti. Ako keby sme si uvedomovali našu závislosť od tejto životne dôležitej hviezdy našej sústavy. A akoby sme boli radi, že ju znova po dlhej noci vidíme na obzore. Koniec koncov, v tomto momente sa ani nečudujem, prečo Egypťania považovali boha slnka za toho najdôležitejšieho. Pri zostupovaní nadol horlivo a veselo diskutujeme. Občas cestou nadol ešte fotím okolitú krásnu zasneženú krajinu, ktorá bola počas vystupovania ešte pod rúškom nočného tajomstva.

Serpentíny v dobrej nálade zbiehame kde tu skratkou rovno dole. Hráme súťaž v objímaní stromov a padaní na zadok. Mne sa relatívne darí... vždy pri zbiehaní narážam do každého stromu, ktorý mi pomôže zabrzdiť a ani veľmi nepadám na zadok, radšej s tým foťákom sa to snažím ustáť. Možno keby sme to nejako bodovali by som mohol byť aj potenciálnym víťazom. Na mieste začiatku našej vychádzky stretáme ešte partu skialpinistov. Niektorí naši členovia sa dávajú s nimi do reči, tak máme ešte chvíľu oddych, pred finálnou rovinkou k parkovisku.

Na Fačkovskom sedle sa už zvesela lyžuje. Od auta ešte fotím náš cieľový bod a pomaly sa poberáme domov. Všetkých úspešne porozvážam, za volantom som ešte čulý, no po tom, ako som sa doma zastavil, prišiel aj ten útlm na mňa a na pár hodín zaliezam do perín.

Vskutku podarený výlet a aj napriek tomu, že v polovici februára tomu už bude rok, stále si na to spomínam, akoby to bolo včera. Nie nadarmo platí, že Kľak je skutočne jeden z najfotogenickejších kopcov. Nabudúce sa vrátim myšlienkami na posledné leto, keď sme sa sem vybrali na západ slnka, ktorý mňa osobne na tomto mieste očaroval viac, ako východ. Toto bola ale prvá skúsenosť pri striedaní dňa a noci, a tak budem ešte dlho spomínať na túto fantastickú udalosť len v tom najlepšom.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?