Západ slnka na Kľaku (1352 m.n.m.)... Teda skoro na Kľaku, alebo ako kto...

Autor: Richard Uhrina | 9.2.2016 o 1:58 | (upravené 9.2.2016 o 2:12) Karma článku: 7,20 | Prečítané:  866x

Druhá verzia západu slnka na Kľaku, bude trošku iná, ako tá prvá, hlavne v tom, že namiesto leta sa koná v zime a v skutočnosti sa na Kľaku pre niekoho z našej výpravy ani odohrávať nebude...

Všetky články, čo som nedávno písal ma vnútorne inšpirujú sa opäť vydať niekam na túru. Problém je, ale že víkend je relatívne plný, ale nachádzam tam medzeru na sobotu večer. Už od polovice týždňa vyzerá, žeby tam mohla byť celkom slušná šanca, žeby mohlo byť celkom zaujímavé počasie. Čo tak sa tam opäť vybrať na západ slnka? Naháňam Mária, ktorý sa sľúbil už dávnejšie, žeby šiel som mnou niekam, naháňam aj Maja, či by sa nepridal. Nakoniec sa obaja predbežne sľúbia, žeby šli, čo ma veľmi potešilo.

Predpoveď je stále priaznivá, aj keď deň pred odchodom pozerám, žeby sa nízka oblačnosť mala rozplynúť niečo popoludní a do večera by malo byť iba mierne pokrytie strednej oblačnosti. Má však začať viac fúkať, ale to až tak nevadí. Cez týždeň trošku napadlo snehu, tak verím tomu, žeby sme nemuseli ísť aspoň zablatený. Otáznikov je veľa, odpovedí málo, no teším sa na to, že opäť po dlhšej dobe si pozriem zase to prírodné predstavenie zapadajúceho slnka aj napriek tomu, že možno nebude za ideálnych podmienok.

V deň odchodu stanovujem čas odjazdu na 14:00 a vyberám destináciu buď Strážov alebo Kľak. Doobedu ma čaká ešte skúška. Kontaktujem ráno spolubojovníkov, že ako to vyzerá. Obaja trpia skepticizmom, že dnes to nevyzerá dobre. No, aspoň vidím, ako sledujú predpoveď... Ráno sa vôbec pekné počasie nehlásilo, to až popoludní sa má vyčasiť. Mária nakoniec presvedčujem a Majo je neistý. Hlavne že bude aspoň nejaká spoločnosť.

Konečne mám po skúške a idem sa chystať a najesť domov. Dobrá správa, pridá sa nakoniec aj Majo. Obaja sú spokojní, že ide ten druhý, to ja by som nakoniec ani ísť nemusel :) Ako obvykle všetko trvá dlhšie ako sa dohodlo a Žilinu opúšťame s polhodinovým meškaním. Je to trošku škoda z môjho pohľadu kvôli foteniu, viem, že zase to bude naháňačka. Tesne pred odchodom Majo navrhol, že bude lepší Kľak. Ja s Máriom nenamietame,a tak sa autom vyberáme opäť na Fačkovské Sedlo.

Cestou horlivo diskutujeme o všetkých iných spoločných aktivitách, ktoré nás spájajú, čím nám cesta rýchlo ubieha. Najzaujímavejšie bolo, ako sme všetci traja narýchlo doriešili čelovky. Mário našiel nejakú starú doma, ja som musel vymeniť baterky a Majo bol ešte nakupovať náhradu za svoju predchádzajúcu, ktorá doslúžila. Ale nakoniec sme všetci pripravení zdolať tento príjemný kopec.

Už v Rajci sa nám Kľak pekne ukazuje, bez oparu a oblačnosti, čo je super znamenie. Dnes to bude parádička! A nikto z nich mi celý deň neveril... Prichádzame na parkovisko. Čas až tak veľmi priaznivý nie je, ale tak nevadí, pobyt v prírode si treba užiť. Chalani sú už nachystaní, ja sa ešte musím prezuť a natiahnuť návleky, preto sa vyberajú už skôr, však ich časom dobehnem. Chvíľočku mi to trvá, ale za pár minút sa poberám už za nimi.

Pozerám na hodinky, no mám na to hodinu a pol do západu, takže celkom slušne nabalený a v zime to teda nebude prechádzka ružovým sadom. Prechádzam rýchlo popri smerovníku Staré Dvory a poberám sa za nimi, mám ich na dohľad, tak cca 100m predo mnou. Tu sa nám zase terén začína dvíhať. Ja šlapem opäť doraz, aby som to ale zvládol. Po úvodných ostrých serpentínach ich dobieham a navyše mi v hlave dochádza jedna vec. Bude to slušná makačka. Pod tenkou vrstvou snehu sa nachádza čistý ľad, ktorý v strmších častiach a serpentínach dosť sťažuje výstup. Ach jo, mal by som si tie mačky už zaobstarať... No nič. Obieham svojich parťákov, ktorý si dali krátkeho šlofíka keď ma zbadali a hovorím: "Keď tak vás počkám na Reváňskom sedle." Poberám sa ďalej, poberajú sa aj oni. Po pár minútach trápenia sa pozerám, že Majo mi je v pätách. Tak to slušne si dáva do tela. Ja nejako nemám veľmi motiváciu sa trápiť s tým ľadom extra rýchlym napredovaním. Mohlo by to byť totiž kontraproduktívne.

Po posledných serpentínach a dlhšom už nie tak prudkom stúpaní sa ukazuje pekný výhľad na Kľak. V momente sa rozhodujem a navrhujem Majovi, že počkáme Mária. On súhlasí a ja chvíľku oddychu využívam na vytiahnutie foťáku. Zobral som si dnes širokáč Tokinu 11-16mm a okrem neho ešte Canon 18-135mm. A ten mi skutočne dnes niekoľkokrát poslúži až na najdlhšie ohnisko. Veľmi dobrá voľba! Vlastne už teraz zoomujem na maximum na vrcholok a robím zábery pekne nasvietenej cieľovej destinácie. Po chvíli nás dobieha Mário a tak si vysluhuje tiež fotku.

Keď nás dobieha ja sa začínam baliť, aby sme mohli ísť ďalej. Mário sa veľmi nezdržuje a pokračuje svojím tempom ďalej. Majo ide tiež s ním. Ja cestou spravím ešte zopár záberov a už to vidím. Svetlo z lesa prekukuje, už som na Reváňoskom Sedle. Tentokrát za 45 minút. Čas nijako extra, ale vzhľadom na pár krátkych prestávok a podmienky to je celkom slušné. Obaja spolubojovníci ma milo prekvapujú svojim dnešným výkonom.

"Kde si toľko!? Tu na teba musíme čakať..." Mário dnes pojedol zrejme veľa veselej kaše. Ale takéto doberačky sú bežné, ja mu to robím tiež. Zaujímavo to tu hore vyzerá. Začína viac fúkať na otvorenom priestranstve a na našej úrovni sa tvorí nízka oblačnosť, ktorá sa veľmi rýchlo a premenlivo mení. Majo vraví, že ešte predtým ako som prišiel to vyzeralo ako minule keď sme boli cez deň. Čisté mlieko. Teraz aspoň kde tu čo to vidíme. Robím zopár fotiek v čiastočnom rozptýlenom oblaku, vyzerá to celkom zaujímavo, tak prečo si to nezvečniť? No na nejaké extra dlhé prestávky to tu teraz nie je, takže ja ani nepijem a rýchlo napredujem ďalej.

Po poslednej serpentíne snehu trošku začalo pribúdať a vyzerá to tu celkom zimne. Aspoň teda na takú počiatočnú zimu. Vo februári by som tu očakával trošku iné mantinely snehu. Ale som vďačný aj za tú trošku toho bieleho skvostu. Les je celkom fotogenický. Mária napadá, žeby som mohol odfotiť jeden krík s pekným bokehom. Tak sa pokúsim nejako jeho myšlienku zrealizovať. Výsledok by možno mohol byť lepší, ale na také rýchle kompozičné riešenie to nie je také zlé.

Prichádza posledné ostrejšie stúpanie. Zrazu vľavo zbadám taký menší hrebienok. Tak sem sa musím dostať. Pridávam do tempa, vybehnem stúpanie až hore. A teraz kam? Kričím spolubojovníkom, že si odbieham niečo nafotiť. Vnáram sa intuitívne po hrebienku pomedzi kríky a stromy. Sneh je mokrý a klzký na listoch zo stromov, takže musím ísť veľmi opatrne. Ale po čase zbadám to čo som videl už zdola. Otvorený malý hrebienok. Toto miesto si musím zapamätať! Vynáram sa z lesa a vietor sa do mňa opiera. No mne sa dnes prvýkrát naskytne konečne krásny výhľad!

Slnko už padá dosť nízko. Rozhodujem sa, tu mi môže vyjsť slušný záber. Už teraz viem, že bude problém sa dostať hore včas. Mením objektívy pripravujem filtre, ako polarizačný, tak aj ND1000, svetla je ešte dosť, však máme akurát zlatú hodinku, a tie krásne oblaky ako sa začínajú vďaka vetru ťahať a obalovať vrcholky protiľahlých kopcov... No proste nádhera! Studené nárazy vetra mi komplikujú trošku robotu, navyše rýchlo chladnem, keďže nahor som išiel len na ľahko. No toto si moju pozornosť rozhodne zaslúži.

Fotím, mením miesta, snažím sa čo to vymyslieť, ale nie je čas. Tu sa presne ukazuje, prečo by tá polhodina naviac padla vhod. Potom musím pracovať v časovej tiesni a už je to zle. Skúšam bracketing, skúšam použiť ND filter. Fotím fotím fotím. Až nakoniec usúdim, že je čas sa pobrať za kolegami. Narýchlo sa balím na úzkom hrebeni, snáď mám všetko a poberám sa nazad.

Ako sa snažím čo najrýchlejšie dostať späť na turistický chodník, o to mi to ide pomalšie, lebo sa každú chvíľu skĺznem, kde tu zaseknem medzi kríkmi. Ani som sa poriadne nezbalil. Statív konečne zasúvam k batohu až po príchode na značku. A frčím o dušu ďalej. Na rovných úsekoch doslova bežím. Nieto času. Prechádzam odklonenou časťou hrebeňa, ktorá je v tieni a prichádzam konečne k poslednému smerovníku, odkiaľ je to podľa tabule 10 minút ešte na vrchol. Bohužiaľ, keď sa pozerám na hodinky a na horizont, je 5 minút po západe. Už teraz je neskoro, takže je mi jasné, že dnes to už proste na vrchol predtým, ako sa slnko schová, nestihnem.

Výhľad je ale odtiaľto fantastický a svetla je ešte stále dosť. Robím záverečné rozhodnutie. Na Kľaku na vrchole som bol už niekoľkokrát. Tentoraz to oželiem. Navyše, tu som v závetrí, takže sa dá celkom vyfungovať. Rozkladám statív aj ostatnú fototechniku a cvakám. Časy uzávierky začínjú byť dlhšie a ja sa popri fotení pohodlne stíham kochať krásnymi zorami, prelietajúcimi oblakmi a ďalekými výhľadmi. Nedokážem sa na tú nádheru vynadívať. Len mlčky sám stojím, prípadne čupím vedľa foťáku a pozerám do priestoru. Fantázia! V tej eufórii som si ani neuvedomil, že kúsok odo mňa stáli ďalší dvaja páni, ktorí boli na vrchole a už sa vracali nazad. Taktiež len mlčky sledovali dianie na javisku. Nebolo treba slov, všetko už bolo povedané, teraz si treba už len užívať to, čo nám príroda pripravila pre dnešný večer na predstavenie.

Čas mi plynie rýchlo. Po niekoľkých minútach mi volá Mário, že kde som. Hovorím, že pri poslednom smerovníku pod Kľakom, pričom mu hovorím, že hore už asi nepôjdem. Po dotelefonovaní pokračujem ďalej vo fotení, svetlo ešte nejaké je navyše obloha sa začína krásne sfarbovať. Začínam používať dlhšie ohniská a fotím detailnejšie. Naťahuje oblaky dlhšími uzávierkami, ND filter už netreba, keďže svetla je už dosť málo.

Priznám sa, že ani neviem koľko som tam bol sám, človek v takomto tranze rýchlo stratí pojem o čase a prežívanie ide neskutočne rýchlo. Ale už nie je vidno skoro nič. Ani fotky už nemá zmysel robiť. Tiene sú už priveľmi výrazná a ani obloha už nie je tak svetlá. Končím. Pre dnešok stačilo, snáď niečo z toho bude.

Balím fotoaparát, obliekam ďalšie vrstvy. Dvaja páni čo stáli neďaleko odo mňa sa už poberajú nadol. Hovoria, že som o veľa neprišiel, že som nebol hore. Fotiť sa nedalo kvôli vetru. No ja sa len zamyslím, aký statív na to majú, lebo je pravda, že tými za pár € to v takýchto podmienkach ide dosť ťažko. No je fakt, že vietor to dosť sťažuje, sám som s tým mal robotu ešte pár minút dozadu. Po chvíli konečne prichádzajú ďalší dvaja mladíci, ktorí mňa zaujímajú viac. Majo s Máriom sa dostavili nazad. Ako som sa dozvedel, hore ich slušne vyfúkalo, čo už avizovali tí dvaja pred nimi. Nuž viem si to predstaviť. Mne stačilo tých pár minút na tom malom hrebienku. A viem ako zvykne hore na tom otvorenom priestranstve duť.

Chystáme čelovky, Majo má teda riadny lampáš, pričom nebol ani tak drahý. Zvažujem aj ja niečo schopnejšie, s tou mojou šuchtáckou to nie je žiadna výhra. Mário vykračuje a odskakuje nám s Majom, že ho už nemáme ani v dosahu našich svetiel. Cestou sa dozvedám od Maja, že oni vôbec netušili, že som si bol odbehnúť fotiť inde. Asi ma nepočuli, keď som im to kričal. Stále si mysleli, že som pred nimi, až na vrchole keď už nebolo kam, tak sa začali zháňať po mne. Ale je to fajn, v hlave ma napadlo, že naozaj je dobré s niekym ísť, predsa len stať sa môže kadečo. Tu je aspoň vidieť, ako dobre to funguje.

Prichádzame na Reváňske sedlo, Mário nás čaká pri rázcestníku. Dosť ho skúma... no bodaj by nie! Však je to jeho robota! Kontroloval len, či naozaj farba značiek je reflexná. Jeho teória je potvrdená, pekne sa dá farba rozoznať aj v tme pri svetle čeloviek. A spravím ešte nejakú fotku... Tie čelovkové sú vždy také zaujímavé. Umiestňujem chalanov k smerovníku proti sebe. Vyšli relatívne slušne ale pri tom vetre bez pohybu ostať bolo prakticky nemožné na 4 sekundy. Takže ostrosť postáv nie je až tak ideálna.

Čaká nás posledný úsek schádzania. Ten najľadovejší so serpentínami. Majo nám hovorím, že možno nám znova ukáže, ako na tom ľade treba padať. Vravím, že super, že minule som to nevidel, keď mi spomínal návrat z Minčolu. Teraz to má už aspoň natrénované. Neprešlo ani 5 minút a už bol na zemi. Ako to len mohol vedieť, že to tak dopadne? No aj ja som mal na mále. Keď som našiel rovnováhu bol som vlastne otočený tak, ako keby som mal stúpať chodníkom a nie klesať... Schádzanie chvíľku trvá, ideme radšej opatrne. Ale však máme čas.

Konečne vykukujeme z lesa. Na chvíľu sa pristavíme, vypíname svetlá a sledujeme hviezdy na jasnej oblohe. Takýto úkaz v meste ťažko dosiahnúť, keďže tam je veľké množstvo svetelných zdrojov, takže si to plnými dúškami užívame. Fotiť ale nefotím, keďže nikde pobližšie nie je žiadna zaujímavá kompozícia.

Na lúke ale si ešte fotím zjazdovku, dnes je tu totiž večerné lyžovanie a tvári sa celkom fotogenicky. A jasnééééé! Takmer som zabudol. Máme tu aj jedného bieleho fešáka! Tak ten si tiež vyslúži trošku dramatickú nočnú fotku, čelovky boli veľmi nápomocné pri nasvecovaní.

Sadáme do auta. Všetci veľmi spokojní a príjemne unavení. Mário dokonca hovorí, že si myslel, že to ani nedá. A pritom vôbec na to nevyzeral, kráčal ako pílka. Majo ani nehovorím, ten sa zdal, žeby mohol ešte ťahať aj mňa. Takže nakoniec vlastne ten, kto to mal zvládnuť najpohodlnejšie z nás troch, som bol ja. Paradox tu je ale ten, že ako jediný z našej trojice som vrchol nedosiahol. No bola to už len formalita tam prísť. A Kľak je tak ľahko dostupný, že tú potrebu dostať sa až k dvojkrížu som necítil. Však ešte bude príležitosť niekedy snáď. Kopec neujde.

Mário naplnený dobrými pocitmi predbežne navrhuje, že najbližšie naše kroky by mohli viesť na Strážov, tak sa nám snáď opäť podarí zorganizovať nejaký výjazd, aby sme mohli ísť doplniť vnútorné baterky.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?