Valentínsky Veľký Rozsutec (1610 m.n.m.)

Autor: Richard Uhrina | 17.2.2016 o 0:35 | Karma článku: 6,96 | Prečítané:  1110x

Všetko musí niekedy byť po prvý raz. Aj moja návšteva tohto všeobecne populárneho kopca bola teraz prvýkrát. Za relatívne krátky čas sa udialo toľko zmien v rozhodnutiach a počasí, že konečný výsledok bol priam neskutočný.

Paráda, víkend mám úplne voľno! To sa mi často zrovna nestáva. Tak to určite treba vymyslieť nejakú turistiku. Pozerám predpoveď počasia, nič lákavé, v štvrtok sa ale predsa a len na sobotu večer ukazuje nejaké "okno" s malou oblačnosťou, navyše bez nízkej.

Opäť teda rozhadzujem siete, zisťujem záujem. S Lukášom som už dlho nebol na túre, a tak prichádza v úvahu aj on, keďže má tiež čas. No v piatok prichádza nemilé prekvapenie. Na sobotu večer sa ústup oblačnosti predpokladá až v neskorých hodinách. To mi robí škrt na západ slnka. No na druhú stranu, svitá nádej, žeby mohol vyjsť východ v nedeľu. S Lukášom som mal uzavretú predbežnú dohodu, že cez víkend teda pôjdeme a koncom týždňa sa dohodneme. A tak sa deje. V piatok večer sa spolu bavíme, že čo teda. Lukáš nalieha, že chce ísť v sobotu na Rozsutec. Počasie ale nepraje a má panovať nízka oblačnosť so snežením. Mne sa jeho nápad nepáči a dosť sa zdráham. Ale tak čo? Nechám ho ísť samého? A budem aj tak doma sedieť... Tak sa mu teda sľúbim, že pôjdem s ním, fúkať našťastie nemá skoro vôbec. Upresňujeme si, že možno dáme aj niečo menšie, že sa uvidí a doladí ráno. To sa mi už páči viac. A tak nastavujem budíka na siedmu ráno a idem spať. O druhej, ako bežne.

Budík sa ozýva. Vstávam relatívne svieži. Pozriem hneď z postele von oknom, no nevyzerá to o nič lepšie ako predpovedali. Lukáš ešte online nie je, tak si skontrolujem živé obrázky z Chaty pod Chlebom. No jasné, nevidno si na krok... Po trištvrte hodine konečne prichádza na internet môj spolubojovník, s tým, že sa pýta, že ako teda. Píšem mu, že nech si pozrie kameru z chaty. Jedným výstižným ľúbozvučným slovenským slovíčkom hodnotí situáciu a nakoniec rozhodujeme, že nejdeme nikam. No ja mám v zálohe ešte plán B, ktorý mi rád zverujem. V nedeľu doobeda má byť pekne, čo tak si vybehnúť niekam na východ slnka? Napr. jeho srdcovku a každoročne najnavštevovanejší kopec, ktorý sme mali ísť tento deň - Veľký Rozsutec? Ja som tam ešte nebol a ťahá ma tam už pekne dlho. No mám z neho rešpekt a v zime ešte o to väčší. Dáme dohodu o budúcej dohode, tzn. večer si dáme ešte vedieť, čí niečo spáchame teda v nedeľu.

S večerom prichádza aj ďalšia ponuka. Prebehnúť sa s Majom na Minčol. To tiež nie je zlý nápad, navyše ten kopec na mňa nepôsobí tak úzkostlivo. Lukáš ale prichádza s iným návrhom. Pozeral viac portálov s predpoveďou a údajne východ nebude dobrý. Ale denná túra by mala byť istá. Ja som zase pevne presvedčený, že východ bude fajn. A tak špekulujem, zaťahujem ďalších ľudí, ktorí by boli ochotní ísť na východ. Namiesto doriešenia situácie sa ešte viac zamotáva. Zvažujem kombináciu krátkeho rýchleho východu slnka s denkou Minčola s Majom, no Lukáš je neodbytný. Nakoniec upúšťa, že môžeme ísť aj na východ, aj keď, podľa jeho slov, z toho nič nebude. Treba ísť čochvíľa spať, takže musím s tým pohnúť. Idem s Majom? Východ s Marekom nemám potvrdený od neho a nemôžem večne čakať... Ale tak ten Rozsutec... Raz sa tam musím vybrať a cez deň to môže by super tak či tak, predpovede hlásia síce vietor, ale aj relatívne teplé počasie a slnko by sme mali vidieť tiež dopoludnia. A tak usudzujem, že to bude asi najlepšia varianta, navyše som s Lukášom už dlho nikde nebol, naposledy ešte koncom leta na Šípe, čo už je fakt pekne dávno. Škoda, že nedávno na Baranec sa mi s ním nepodarilo ísť. Potvrdzujem mu to, dohadujeme čas, ja dávam odchod medzi 6:00 - 6:30, aspoň uvidíme, či by niečo z toho východu bolo. Poberám sa teda chystať, a potom spať.

O pol jednej sa dostávam do postele. A je to tu... V hlave zo vzrušenia z neznámeho mi víri kvantum myšlienok. Nedá sa mi spať. Pozerám na rádiobudík, paráda! Hodina za mnou a o spánku ani chýru ani slychu. Po ďalšej polhodine ma napadá samovražedná myšlienka. Ale môj inštinkt ma v tomto zatiaľ nesklamal, aj keď na východy a západy často nechodím. No vždy som bol zatiaľ úspešný Pozerám von oknom. Hm, hviezdy nevidno... ale aj tak mu skúsim zavolať, či by som ho neprehovoril na východ. Po dvoch hodinách bdenia mu o pol tretej volám, že či nejdeme. Pýta sa: "Vidno hviezdy?" Hovorím: "Nie..." On: "no tak to bude zbytočné, pôjdeme pekne na deň". Tak ho nechávam spať... Po 5 minútach mi to ale nedá, idem znova pozrieť von oknom a čo nevidím? Hviezdy sú tam! Ako je to možné? Oblačnosť je fuč. Trúfnem si ešte raz vytočiť jeho číslo, snáď ma nezabije pri stretnutí. No ani toto naňho nezaberá. Vzdávam to. A má to svoju výhodu. Už nič neriešim, hlavu som týmto vyčistil a darí sa mi aspoň na dve hodiny zaspať.

Ráno sa prebúdzam ešte tesne pred budíkom. Spánok bol vskutku "plnohodnotný". Dve hodiny, to je skôr na podráždenie ako na vyspatie. No viem, že akonáhle sa dostanem von a začnem šlapať, rýchlo zabudnem na to, koľko som spal. Nemám veľa chystania, varím len čaj, niečo zjem a už sa poberám k Lukášovi o 6:15. Chvíľu ešte naňho čakám a pozerám lokalitu, kam ideme. Oblačnosť tam niekde končí, možno by ten východ zlý nebol, hm... 6:30 už nasadá aj on a poberáme sa do Terchovej.

Na východ nakoniec naozaj nevyzerajú byť priaznivé podmienky. Oblačnosť je vcelku celistvá, aj keď sa drží trošku vyššie, stále nie dosť vysoko. Ale pomaly sa blížime k nášmu cieľu a čo nevidíme? Veľký Rozsutec je mimo toho pása oblačnosti! Ja som to vedel, že to tak bude! Mali sme ísť, dokelu! I keď... odbočujeme na Vrátnu a zdá sa, že vzadu za Rozsutcom sa ešte nachádza nejaká nízka oblačnosť od východu. Tak si radšej hovorím, žeby to také dobré nebolo, aj keď nie som o tom úplne presvedčený, no takéto ospravedlnenie mi aspoň pomáha to už neriešiť.

Auto odstavujeme v Štefanovej a pokračujeme po zelenej (- Akou ideme? Po zelenej? - Ja neviem, tadiaľ... - No však zelená...) smerom na Medziholie. Od Lukáša som ešte na úvod dostal na pôžičku mačky a cepín, vcelku užitočné pomôcky a za určitých podmienok až nevyhnutné. Ten je zase celý unesený z môjho batohu čo som nedávno kúpil. To ma teší, keďže Lukáš je človek, čo sa tomu aj trošku rozumie. Chodník je na naše prekvapenie vynikajúco prechodený s pevným podkladom. Vrcholky už pomaly zaplavujú prvé slnečné lúče, vyzerá to tak, žeby dnes mohol byť krásny deň ako predpovedali!

Obiehame prvého turistku a zrazu na miestach, kde je naviaty sneh, zisťujeme, že nikto pred nami tadiaľto dnes ešte nešiel. To je celkom príjemné zistenie. Lukáš vzhľadom na prevládajúce zimné podmienky a pevný podklad na chodníku zatiaľ túto túru hodnotí ako jednu z tých najlepších na Rozsutec. Občas sa zastavíme na nejakú fotku a za nejakú hodinu a štvrť sme už na Medziholí, čo je už niečo viac ako polovica absolvovaných výškových metrov!  Škoda len, že tých podstatne jednoduchších. Alebo našťastie? Neviem posúdiť, uvidím neskôr. Vzdialenosťou to sú 4km.

Počiatočný optimizmus je fuč. Rozsutec sa nám už trošku poukazoval v dobrom, ale teraz ako naschvál sa schováva do oblaku, pričom celkom slušne fúka. Obliekam už radšej aj bundu. Zhora schádza jeden párik nadol, tak ich vyspovedám či boli na východe a či to stálo za to. No jasne... Boli a údajne bolo super! Mňa asi šľak trafí! Tak môžeme ísť na východ a nakoniec ani z toho dňa nič nebude! Len sa budem tam hmlou brodiť... No nič, aspoň si to vyskúšam a zistím ako to je. Treba hľadať pozitíva a myslieť pozitívne predsa. Skôr položartom prehadzujem ešte s nimi pár slov v zmysle, však máme ešte čas kým vyjdeme hore, dovtedy bude pekne. Ani som len netušil, aká veľká pravda to bude!

Začíname teda finišovať. No... Finišovať... Finiš to je ale dlhý a dosť náročný, podľa smerovníka si ešte niečo vyše hodiny zašlapeme. Sneh v exponovanejších úsekoch začína miestami nepríjemne kĺzať, nuž mokrý je najhorší. Občas drží pevne, ale potom nečakane povolí a noha Vám letí nadol a vy s ňou tiež. Neskôr si s Lukášom začneme z toho robiť srandu, že to je tanec Rozsutec. Jeden krok vpred a dva dozadu... :))

Prechádzame lesom, dostávame sa na čistinu. Oblačnosť sa ale hýbe a zrazu sa začína vyjasňovať. Slnko už kde tu prekukuje a tak využívame ešte závetrie a svetlo na nabratie energie. Fakt je fantasticky! Ani sa mi nikam nechce ďalej. Ale ako tak pozeráme, aj nad nami v cieli našej túry sa začína oblačnosť rozpadať! Tak predsa to bude super!

To nás poháňa vpred. Vykračujeme ďalej. Terén je už ozaj dosť náročný, balíme paličky, vyťahujeme cepíny. Dobrá pomôcka. Postupne si naň zvykám, aj keď je to moja prvá skúsenosť. Mačky by nám zatiaľ boli zbytočné. Postupne sa začína do nás opierať aj vietor.

Rebríky a retiazky nevidno... poniektoré sú zasnežené až na jeden rebrík a pár reťazí, aspoň tak mi to tvrdí Lukáš. Miestami sú nárazy vetra tak silné, že som musel chvíľu hľadať rovnováhu. Hovorím si, že ak toto nás čaká hore, tak to nebude veru veľmi veselé.

Nenapredujeme už tak rýchlo. Každú chvíľu na sa naskytujú väčšie výhľady. Dostávame sa nad nízku oblačnosť. Toto ma mrzí. Celý čas som rozmýšľal, či zobrať statív, ale predpoveď nesľubovala žiadnu nízku, tak som si povedal, že zbytočné kilá navyše. Teraz vidím, že nabudúce sa na predpoveď nebudem spoliehať a pribalím si ho radšej. ND1000 filter som mal, čiže plávajúce obláčiky by bolo z čoho spraviť, lenže nemal som na čo ukotviť foťák, aby sa mi pol minúty nehýbal. škoda.

Prichádzajú posledné najexponovanejšie úseky, stúpame už k hrebeňu, vidíme kríž. Zatiaľ stále bez mačiek, vyzerá to tak, že si ich nakoniec ani nevyskúšam. Posledný smerovník, kde sa cesty spájajú z Medzirozsutcov a Medziholia hlási, že už len 5 minút na vrchol. No tentokrát to bude ale podstatne viac.

Mám už z týchto výšok a užšieho hrebeňu rešpekt. Je to síce už lepšie, ako kedysi, ale na mne sa to vždy prejaví. Ideme do finišu. Zatiaľ nikto pred nami tu nešiel. A zrazu prekážka. Treba vyliezť tak 3 metre vysokú skoro kolmú stenu, nevieme ako je na tom chodník presne, mal by ísť čiastočne okolo tohto masívu. No bohužiaľ na množstov snehu sa nedá identifikovať a v tom mieste je veľmi úzky. Skúšam teda ako prvý vyliezť. No na mäkkom snehu a ľade sa kĺžem a nedarí sa mi zdolať tak posledný meter. Pri obzretí za seba do prázdna prídu na mňa trošku kŕčové stavy a veeeeľmi pomaly zliezam, že to skúsi Lukáš. No je fakt, že ani on neslávi úspech. Rozhoduje, že dáme mačky, že s nimi to pôjde ako nič. No moja hlava je úplne rozladená posledným neúspechom a strachom z možných následkov v prípade nešikovnosti. Už sú tu tie katastrofické scenáre, ktoré som tak dlho udržiaval mimo hlavu. Navyše mačky prvýkrát budú na nohách, čo tiež mi na kľude nepridáva. Nie je mi všetko jedno a cítim sa dosť nesvoj...

Vraciame sa kúsok späť aby sme ich mohli nahodiť. No ako malý. - 'Mami, zaviažeš mi šnúrky?' - 'Iste synček...' Takto nejako vyzerá naše obúvanie mojich mačiek. Lukáš ma obskakuje a ja len stojím, myšlienkami úplne mimo. Navyše tu je aj divácka kulisa. Už nie sme tu sami a na čele, tesne pred vrcholom nás dobiehajú ďalšie dve skupiny - dvojčlenná a trojčlenná.

A už tu máme aj prvú dámu, s mužským doprovodom samozrejme. To mi nalieva trošku odvahy, hlavne keď vidím po návrate na ťažký úsek, že prvý dvaja čo nás obehli to majú už za sebou. Lukáš ide ako prvý s mačkami. Vybehne to ako nič. Ja za ním, ešte stále trošku kŕčovito, ale tiež úspešne absolvujem posledný náročný úsek, vlastne ten najnáročnejší, a už nás čaká len pár metrov rovinka k vrcholovému smerovníku a krížu.

Pre mňa toto bol fakt výkon, sadám si na najširšie miesto, aby som sa aspoň relatívne cítil bezpečne a popíjam čaj. Ani sa veľmi neobzerám, snažím sa zrovnať si hlavu, budem to ešte potrebovať. Viem, že tieto výstupy sú pre mňa tak na hrane, ale viem aj to, že kým si dávam pozor nič zlé by sa nemalo stať. Prichádzajú ďalšie skupiny na vrchol. Aj ja by som to chcel prebehnúť tak v pohodičke ako poniektorí... Hlava sa mi postupne už dáva dokopy. Pôvodný strach opadáva a už sa zase cítim lepšie a začínam vnímať tú nádheru. Idem si s Lukášom dať ešte aj spoločnú vrcholovku, aj keď si treba odstáť už poradovník.

Okolité výhľady sú tak krásne, že to vlastne ináč ani nejde, aby sa človek z toho neradoval. Navyše hore začala celkom veselá vrava. Stretli sme aj dvoch pánov z Ostravy, tí boli dnes na vrchole ako prví, ten ešte nebol prešlapaný, čiže tí čo boli na tom východe, tak až úplne hore neboli. Za nami potom prišla trojčlenná skupinka. Ich neformálny vodca (to poznáte rovnako, ako u nás dvoch, že Lukáš je ten skúsenejší...) mi je nejaký povedomý, ale neviem ho zaradiť. No nezisťujem podrobnosti, keďže vôbec nemám predstavu, ktorým smerom ho posunúť v zaradení. Potom dokonca prišla nejaká skupina s "vlajkonosičom" Smejeme sa s ďalšími, čo sme už na vrchole, či nejde nejaká skupina Japoncov s foťákmi. Naozaj tam hore nejaký stres nepatrí a tá pohodová atmosféra je tak chytľavá, že ju musí pochytiť každý.

Zrazu si uvedomujem, prečo vlastne na Veľký Rozsutec vidieť z rôznych kútov severného Slovenska. Funguje to totiž aj opačne. Aj z neho vidieť všetky tieto kúty. A v takomto počasí veru, žiadny problém. Nízke oblaky, Tatry vidno, či Nízke či Vysoké, teda odtiaľto skôr Západné. Choč kde tu prekukne a zase sa schová, Babia Hora má peknú oblačnú pokrývku na vrchole, hrebeň Krivánskej časti Malej Fatry tiež každú chvíľu obťažuje oblačnosť... Iba na Rozsutci, akoby panovalo úplne iné počasie oproti ostatným malofatranským vrcholom. Je jasno, teplo, príjemne, ani sa nechce ísť nazad. No začína sa to tu plniť a je treba uvolniť priestor aj druhým. 

Jeden pán nám už dokonca prešlapal aj chodník, ktorý sme predtým preliezali vrchom a museli kvôli tomu dávať mačky, a tak sa nazad vraciame už ním. To je podstatne pohodlnejšie. Prechádzame hrebeňom a začíname schádzať miestom s "epickými fotkami" ako to nazval Lukáš.

 

Sklon začína prudko klesať. Sneh za ten čas vplyvom slnka, tepla a turistov dosť zmäkol a vykĺzal sa, čo spôsobuje značné problémy v klesaní, V mačkách sa ide zle a tak ich zhadzujeme. No bez nich som každú chvíľu na zadku. Zatiaľ ale kvôli exponovaným úsekom fungujem len s cepínom, ktorý je tu veľmi nápomocný.

Som už z toho unavený riadne. To schádzanie ma ubíja, ide to pomaly a dosť mi to zaťažuje kolená, ktoré sa občas dostávajú do nie veľmi príjemných a prirodzených polôh.  Našťastie žiadny väčší úraz. Konečne sa dostávame do lesa. Balím cepín a vyberám paličky. No hneď je to lepšie! Už je tu väčšia opora a aj sklon už nie je taký, navyše exponované úseky už máme za sebou. Ani sa nenazdáme a prichádzame na Medziholie.

Pozeráme sa nazad smerom na Rozsutec. Kto by to bol povedal? Ráno v sivých oblakoch a teraz krásne nasvietený popoludňajším slnkom.  Pôsobí skutočne majestátne. A to aj pri západe slnka, aj pri východe, proste stále. Tvar charakteristický len preňho. Ja sa ani tomu Lukášovi vlastne nečudujem už teraz, prečo si ho tak zamiloval. Okrem toho, že je krásny na pohľad, je zaujímavý aj cestou hre a pre dobrodružnejšie povahy to je balzam na dušu.

Dávame posledné fotky a poberáme sa nazad. Cesta od Medziholia nám síce trvá len 50 minút, ale príde mi nekonečná. Neuveriteľný lesný stereotyp. To z vrcholu to bolo síce náročnejšie, ale aspoň pestrejšie, a tak ten čas plynul subjektívne rýchlejšie. Ale darí sa nám bez úrazu zísť až k autu, čo je osobne pre mňa to najdôležitejšie.

Poberáme sa pomaly domov. Zase raz pre mňa nová skúsenosť. Som prekvapený, že na spánok ma neberie a do postele sa vlastne dostanem zase až na noc. To slnko a pobyt v prírode veru dokáže človeka prebrať a nabiť energiou, ktorá dokáže vydržať skutočne dlho.

Okrem toho, že pre Lukáša to bola, podľa jeho slov, jedna z najlepších návštev jeho obľúbeného kopca, tak aj na mne Veľký Rozsutec zanechal veľmi dobré dojmy. Je to trošku iné ako ostatné kopce v Malej Fatre. Ešte Malý Rozsutec je charakterom trošku podobný, ale tam je ten exponovaný úsek niečo kratší. Teda aspoň počas leta mi to tak prišlo. No budem si to musieť prejsť toto ešte niekedy aj v  v teplejších dňoch, keď sneh nebude, aby som to mohol adekvátne zrovnať všetko. No myslím si, že dostať sa sem nebude vôbec problém. Veď Lukáš je tam každú chvíľu... Snáď sa teraz ale hlavne počasie umúdri a dostanem sa ešte na nejakú zimnú turistiku, lebo dnes počas schádzania to bohužiaľ pripomínalo skôr jarnú. Snehu viditeľne ubudlo a to prešlo len pár hodín. Teším sa na ďalšie výpravy!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?