Skutočne je Stoh (1607 m.n.m.) najnudnejším kopcom kriváňskej Malej Fatry?

Autor: Richard Uhrina | 10.7.2016 o 12:21 | (upravené 10.7.2016 o 12:37) Karma článku: 11,09 | Prečítané:  5432x

Leto je v plnom prúde, dni sú najdlhšie, počasie praje. Počiatočný cyklistický abstinenčný syndróm je preč, a tak sa vyberám konečne na ďalšiu túru po dlhšej odmlke aj ja. Opäť niečo nové, tentokrát sused Veľkého Rozsutca.

Počasie už dlhú dobu praje, a tak som opäť osedlal primárne cestný bicykel, ktorý bral čas na úkor turistiky. Písať o cestných výjazdoch nepíšem, lebo nie sú až také zaujímavé, možno spravím jeden súhrnný aj s pár fotkami. No počiatočný elán už taký nie je, preto alternatívne športové aktivity sú už opäť vítané. Aj ľudia z okolia sa opäť začínajú prebúdzať zo zimného spánku, preto znova zvolávame bojovú poradu s Majom, ktorý ma informuje, že už je predbežne dohodnutý s kolegyňou, ale že sa môžem pridať.

Je štátny sviatok, tak čo budeme sedieť doma v takom peknom počasí? Okrem nás si túto rečnícku otázku položilo asi mnoho ďalších ľudí. Majo určil trasu na Stoh a.... a potom sa vlastne uvidí, kam sa pôjde ďalej. Proste začíname smerom na Stoh (asi... aj to sa ešte môže zmeniť...). No v každom prípade, počiatkočná myšlienka bola daná. Po stretnutí sa v Štefanovej ma Majo zoznamuje s Gabikou, ktorá bude bude naša spolubojovníčka. Parkovisko je v momente plné. Čo je ale zaujímavé, odhadmo tak polovica autoznačiek je z Česka. Po krátkej porade nakoniec sa zohdujeme v trase. Ide sa na Stoh! Zo strany z Medziholia a keď vyjdeme na Stoh tak potom... No, to doriešime potom, čo sa bude diať...

Vyrážame. Cesta na Medziholie mi je dôverne známa, avšak iba so snehom. Počasie je krásne len s minimom oblakov na oblohe. Debatí sa vo veľkom, a tak cesta rýchlejšie ubieha. Majove výstižné hlášky bez pridaných emócii nás dostávajú do kolien. Z ničoho nič niekto vpredu máva našim smerom. Zopár ľudí šlo ešte za nami, tak pravdepodobne to bolo adresované im. Až keď prídem bližšie, pozerám... Lenka! No to bolo ale príjemné prekvapenie. Na počudovanie, pre dnešok nebude ani posledné...

O chvíľu na to Gabika stretá svoju známu, No toto!? To sa snáď všetci ľudia, ktorých poznáme rozhodli ísť dnes do Malej Fatry? Na chvíľu sa odtrhávam od kolegov a idem svoje tempo kúsok pred nimi. No príde čas už aj na prvé fotky. Zastavujem, vyťahujem fotoaparát a začínam fotiť.

V prvej časti až tak veľa nie. Musím si predsa dať svoju tréningovú dávku do seba, preto aj moju partiu poháňam vpred po Medziholie. Kde tu ešte spravím nejakú fotku a čo nevidieť sme tam.

Na Medziholí už začína trošku pofukovať, no nie je to nič extra, zažil som tu už aj horšie časy. Miesta pri smerovníkoch sú akési oddychové stanice. Ľudí vcelku dosť. Premávka aj počas výstupu bola taká, že som nestíhal zdraviť. Po pár minútach dorážajú aj naši známi. Lenka sa vyberá smerom na Rozsutec, takže u naša spoločná trasa končí. Po chvíli oddychu už začíname stúpať smerom na Stoh.

Zrazu sa premávka zmenšuje, ako keby sme vošli do nejakej vedľajšej ulice. Na Stoh to dnes nikoho neláka. Ľudí čo sme stretli od Medziholia by som bez problémov porátal na dvoch rukách, možnože by sa mi ich podarilo vtesnať aj na jednu.

Stúpanie je celkom prudké, no sľúbil som, že už dám kľudnejšie tempo, navyše sa už ani mne nechce naháňať. Okrem toho, akonáhle sme vybehli z lesa, tak každú chvíľu zastavujem kvôli foteniu.

No nie je ten Rozsutec nádherný? Ten kopec má svoje čaro neustále. Pohľad naň ma fascinuje vždy, dokonca aj keď sa pohybujem v Žiline si ho viem vychutnať. A keď už slnko padne trošku nižšie, jeho majestnánosť, aj napriek tomu, že je úplne vzadu a na kraji schovaný, sa prejaví naplno.

V tesnej blízkosti sa ale len ukazuje jeho veľkosť. Doslova. Obrovská kamenná kopa... No my teraz stúpame na tú geologicky úplne inú kopu, no výškovo veľmi príbuznú. Až je neuveriteľné, že tieto kopce sú od seba vzdialene "na dotyk", pričom sú tak diametrálne od seba odlišné...

Teraz som to ja, čo je neustále pozadu. No neustále nachádzam nové možnosti fotenia. Okrem Rozsutca sa pomaly a isto dostávame nad úroveň Osnice, ktorá je počas stúpania po našej ľavej strane.

Postupne sa otvára výhľad aj ďalej, a tak konečne vidím ďalšiu dominantu s neskutočným výhľadom. Môj obľúbený Choč. Veru, patrilo by sa mi naň opäť zavítať...

Záver Stohu je už miernejším stúpaním, nie je tak ostré. Pomaly vidíme smerovník, čo nám potvrdzuje to, že sme v cieli!

Veď ja som úplne zabudol na hlavnú a najfrekventovanejšiu časť hrebeňa Malej Fatry!  Zrazu sa pred nami vynoril Poludňový Grúň, Hromové, Chleb, Veľký a Malý Kriváň. Ľudí na Stohu celkom dosť na moje prekvapenie vzhľadom na to, koľko sme ich stretli cestou. Výhľady sú úžasné, preto nerozumiem, prečo Stoh by mal byť nudný kopec. Je síce pravda, že stúpanie je také monotónne, ale osobne si myslím, že to, že sa môžem viac obzerať okolo, ako si pozerať pod nohy, aby som nejako hlúpo neskočil, je výhodnejšie. Aspoň mne to teda viac vyhovuje.

Hore nejaký chalanisko telefonuje, že už je na Stohu, že ešte Rozsutce. Podľa toho čo hovoril do tej búdky, tak išiel niekde od Veľkého Kriváňa. To už mal celkom slušný výkon za sebou. A dva ešte solídne kopčeky pred sebou. Klobúk dole!

Dávame si šlofík. Kolegovci sa usádzajú do trávy a ja idem fotiť ešte okolité výhľady. Zobneme si nejakú čokoládu, necháme sa odfotiť jedným dobrákom a vyrážame.... Kam vlastne? Však doteraz sme to nedoriešili. Ale držíme sa toho pôvodného plánu, ktorý bol len načrtnutý, takže smer Poludňový Grún a potom... Noooo, to je ešte ďaleko, to sa uvidí, keď tam budeme.

Podobne ako stúpanie bolo aj klesanie. Na moje nemilé prekvapenie, bohužiaľ... Najskôr zhora začína mierne, až keď sme sa stratili v lese tak sa začínalo trošku kĺzať na blatistejšom podklade. A nohy si to veru neužívali. Tieto schádzania skutočne nemusím.

Prešli sme cez Chrbát Stohu až po Stohové Sedlo, kde sme si dali prestávku po náročnom klesaní. Po obhliadnutí späť sme sa zhodli v tom, že už by sme to z tejto strany nechceli absolvovať. Terén sa na pohľad hrozivo dvíha už od samého začiatku. Pohľad v našom smere bol rozhodne príjemnejší. Postupné stúpanie na Poludňový Grúň bolo rozhodne príjemnejšie na predstavu, ako to klesanie, ktoré som absolvoval.

A počasie? Fantázia, ako na objednávku! Príjemne teplo vďaka slniečku, vietor takmer žiadny, len jemný chladnejší vánok, ktorý veľmi príjemne pôsobil počas chôdze. Je ale fakt, že oblačnosti postupne začalo pribúdať, čím predpovede neostali nič dlžné, ale nebola to nejaká pohroma. Slnko sa stále kde-tu dokázalo predrať pomedzi obláčiky.

Stúpanie od sedla už naozaj tak náročné nie je, pričom sa každú chvíľu obzerám. Z týchto uhlov sú to pre mňa úplne nové poznatky. Celé stúpanie sa ťahá takým užším hrebeňom, ktorý sa ale nekľukatí ani veľmi nedvíha. Ešte raz sa obzeráme späť smerom k Stohu, ktorý teraz pôsobí ako riadna hora! Majov poznatok, že na tejto ceste smerom na Stoh sa už muselo rozísť mnoho párov vo mne spôsobil záchvat smiechu. Ani nie samotná správa, ale opäť tá nenútenosť a nepredvídateľnosť, akou to povedal. Darmo, niekto to má proste v sebe.

Tá "spojka" medzi Poludňovým Grúňom a Stohom som si myslel, že bude podstatne kratšia, ako v skutočnosti bola. No podarilo sa nám nakoniec na ten Poludňový Grúň doraziť, kde sa opäť hromaždilo množstvo (aj lanovkových) turistov.

Tak a čo teraz? Ideme ďalej hrebeňom, alebo nadol? Pravda je taká, že schádzanie z Poludňového Grúňa veľmi nemusím. Svalovica je istá. No po kratšej porade sa nakoniec zhodujeme, že stačí a vyberáme sa nakoniec nadol.

Našťastie je sucho, spočiatku z nohy na nohu, neskôr krátkym klusom a vysokou kadenciou nadol. Kúsok pred Chatou na Grúni, ktorú je vidieť už zďaleka (aj to množstvo ľudí pri nej) stretáme Peťa aj s rodinkou, to je náhodička! Opäť prehodíme pár slov a viac-menej spolu prichádzame ku chate.

Tu sa ani dlho nezdržujeme a vyrážame ďalej do Štefanovej po ceste, po ktorej zásobujú chatu. Nejako sa téma diskusie zvrtne na skratky, ale radšej žiadnu neskúšame. Tu už klesanie nie je tak strmé oproti Poludňovému Grúňu. Ešte posledných pár výhľadov na Rozsutec a po chvíli sa už ocitáme na parkovisku pri autách. No pred odchodom domov si po perfektnej túre doprajeme ešte po jednom vychladenom zlatom moku.

Túto trasu neabsolvoval dovedna nikto z nás, na Stohu bol len Majo, ale opačným smerom. Jedná sa o technicky veľmi jednoduchú túru. Vyžaduje ale trošku fyzickej zdatnosti, dostať sa totiž na Stoh z ktorejkoľvek strany nie je úplne zadarmo. Ide hlavne o to, že monotónne stúpanie do strmého kopca môže nepripravených odradiť. V tom prípade už keď tak by som odporúčal na Medziholí si premyslieť, či ešte potiahnúť na Stoh (prípadne aj V. Rozsutec), alebo nezvoliť len alternatívu Osnice, ktorá je podstatne príjemnejšia. Pár číselných informácii záverom...

 

Trasa: Štefanová (zelená) - Šlahorka - Sedlo Medziholie (červená) - Stoh - Chrbát Stohu - Stohové Sedlo - Poludňový Grúň (žltá) - Chata na Grúni (modrá) - Štefanová

Hrubý čas: 5 hodín

Čistý čas chôdze: 3 hodiny a 20 minút

Prevýšenie podľa GPS logu: 1180 metrov

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?