Je Kriváň (2494 m.n.m.) naozaj pre každého?

Autor: Richard Uhrina | 11.8.2016 o 20:59 | (upravené 11.8.2016 o 22:26) Karma článku: 11,10 | Prečítané:  10897x

Hovorí sa, že každý Slovák by mal aspoň jedenkrát vystúpiť na vrchol Kriváňa za svoj život. Mnohí tam ale zatiaľ neboli. Je to však túra, ktorú môže absolvovať každý moderný človek tejto pohodlnej doby?

Lukáš má teraz dačo viac času. Čo s tým? Ideálne ho nejakým rozumným spôsobom vyplniť predsa! Na nedeľu si dohadujeme cyklistický výjazd. No už v sobotu padá návrh, či by sme nešli na Kriváň alebo Veľký Rozsutec deň na to, čiže v pondelok. Predpoveď som už mal naštudovanú, teplo, bezvetrie, slnečno. Proste nehrozili žiadne záludnosti na celom území strednej Európy. Preto som ani na chvíľu neváhal. Rovno navrhujem Kriváň, Rozsutec máme na skok, tam som navyše už bol a dostať sa tam dá prakticky kedykoľvek aj pri spontánnom nápade.

V nedeľu úspešne absolvujem s Lukášom na bicykli 146km pričom uňho ešte ladíme detaily našej túry. Prvá Tatranská pre nás, preto sme si asi lepšie vybrať nemohli. Pôjdeme z Troch Studničiek, nech je to dačo náročnejšie na prevýšenie. Píšu o náročnej túre, pričom záver má byť dačo exponovanejší. Neprikladám tomu nejakú váhu... Náročné túry pri prevýšení okolo 1000 metrov už mám pochodené, aj nejaký exponovanejší terén kde-tu. Teraz nás čaká niečo cez 1300 výškových metrov, čo bude síce dačo ťažšie, ale nevidím v tom nejaký extra problém.

Odchod si dávame na 7:30. Predsa len chvíľu potrvá, kým sa tam dostaneme, ale má byť fajn celý deň, takže nie je nutné sa naháňať. Večer som už padol mŕtvy do postele, a tak balenie mi ostáva až na ráno. Ach jo... Budík si preto dávam na 6:30. Po tom, ako som zbalil môj veľký batoh (keďže neviem vcelku posúdiť, čo nás čaká, balím aj dlhé oblečenie aj veci na prezlečenie) a naraňajkoval sa, sadám do auta aj tak už s dvojminútovým meškaním. Lukáša vyzdvihujem až približne 7:45. Cesta išla vcelku hladko, kolega si aj trošku zdriemol. No komu lepšie. Po zjazde z diaľnice smerom na Podbanské sa tento krásavec, na ktorý sa chystáme, ukazuje v plnej paráde. škoda len toho ranného oparu. Na miesto prichádzame vcelku rýchlo, tesne pred 9:30 už odstavujeme auto vedľa cesty, kde stáli aj iné, kúsok od smerovníka Tri Studničky.

Ani z auta sa nám nechce vystúpiť. Chystanie je trošku lenivejšie. No 10 minút pred desiatou hodinou opúsťame auto, pričom sa pri nás pristavuje párik v stredných rokoch, že či sa môžu niečo opýtať. Vravím, že v pohode. Otázka padla, že kde vlastne ide turistická značka. Tak ukazujem smerom do húštiny, že niekde tam som videl aj počul pár ľud ísť, ale že môžu ísť s nami. V tomto momente ma ani len nenapadlo, že nám budú robiť spoločnosť prakticky celý deň. Dodávam, že tiež sme tu prvýkrát, že viem to len podľa máp v mobile a GPS polohy, kam by sme sa mali dostať. Asi sme pôsobili dosť dôveryhodne, že to tu poznáme. No opak je pravdou. Zbiehame kúsok dole hlavnou cestou a odbáčame na lesnú. A o minútku sme už pri smerovníku Tri Studničky. Ako vidím, podľa štúdia smerovníka, aj tento párik sa chystá rovnakým smerom ako my. Lukáš si ale zabudol slnečné okuliare, a tak opúšťame párik a vraciame sa k autu, tentokrát už ale cez tú húštinu. A ňou aj nazad. Opäť sa dostávame k smerovníku a študujeme ešte raz naše najbližšie ciele. Rázcestie v Kriváňskom žľabe ukazuje 2:30h a Kriváň 3:45h. Hovorím, že takým normálnejším tempom pre nás by to mohlo byť tak na 3 hodiny. Pozerám hodinky, čas ukazuje presne 10:00, keď sa vydávame na našu cestu.

Stúpanie zo začiatku je trošku prudšie. Hovorím Lukášovi, že podľa popisu záver by mal byť ešte ostrejší, ale že toto by nás malo čakať viac-menej celý čas. Nie som z toho veľmi nadšený, no po chvíli sa cesta spája s nejakou poľnou a sklon sa zmierňuje, pričom ostane miernejší až do pásma kosodreviny. Spočiatku náš cieľ je veľmi ďaleko na dohľad a vidieť len samotný cíp Kriváňa no o chvíľu sa stráca, a tak zostáva zatiaľ doslova v nedohľadne.

Je dosť teplo, vzduch stojí a kvôli už dávnejšej kalamite bohužiaľ slnko pečie na hlavu už od samého začiatku našej túry, keďže stromy v okolí chodníka prakticky vymizli. Tempo dávame radšej pomalšie, koniec koncov, aj tak nevieme, čo nás čaká. Mlčky kráčame. Už po polhodine sa mi zdá, že nejako dlho. Na druhú stranu sa mi zdá, že nejako rýchlo naberáme výškové metre. Turistov po ceste pribúda. Pomaly dobiehame tých, čo vyštartovali dačo skôr pred nami. Prekvapuje ma, ako "pripravení" sem idú ľudia. OK, ja som to možno poňal až priveľmi zodpovedne, no vidieť tu množstvo "na ľahko" oblečených a obutých turistov. 

Opúšťam myšlienky na druhých, kde tu už aj s Lukášom prehodíme slovíčko. Na svoje pomery ale ideme skutočne pomaly, teplo je dosť úmorné, stúpanie stereotypné. Potím sa riadne už od začiatku, tak isto aj kvôli foteniu relatívne často stojíme. Kriváň sa totiž striedavo ukazuje a striedavo schováva. Celkovo úvodná časť výstupu chrbátom Grúnika mi prišla subjektívne dlhá.

Akonáhle dosahujeme kosodrevinu nad Grúnikom, sklon sa trošku zvýši, prichádzajú serpentíny, väčšie množstvo zosunutých kameňov na chodníku a trošku lepšie výhľady. Nás cieľ však teraz opäť nevidno. Momentálne sa potrebujeme dostať nad úroveň Kopy. Trošku sa ochladilo, ale nie veľmi. No kde tu sa aspoň trošku pohne vzduch, aj keď o vetre sa veľmi hovoriť nedá. S Lukášom sa nám ide už zrazu lepšie, aj po psychickej stránke je to vzpruha, keď sa tie ďaleké končiny, čo sme videli zdola, viac a viac približujú. Obiehame množstvo ľudí, keďže teraz už nezastavujeme. Medzičasom sme sa niekoľkokrát minuli s párikom z úvodu túry, pretože sme striedavo oddychovali.

Po hodine a pol sa vykľukatíme chrbátom Vyšnej Priehyby až do takej výšky, že sa nám konečne naskytne výhľad na zvyšok našej trasy. Tak toto je veľký psychický doping, keď už vidíme čo nás čaká! Zrazu sa Kriváň zdá byť bližšie ako kedykoľvek predtým. Avšak aj majestátnejší, ako kedykoľvek predtým. Jeho hrot z tejto vzdialenosti vzbudzuje veľký rešpekt. Dávame pauzu kde je ešte kľud, lebo kúsok ďalej je na lúke ľudí ako na kúpalisku. Dohadujeme sa, že odtiaľto to dáme až na vrchol bez dlhšieho zastavenia. Urobíme ešte zopár fotiek, pretože žiadne ďalšie fotky až po vrchol už bohužiaľ nevzniknú, keďže fotoaparát nechávam uskladnený v batohu. 

O 15 minút prechádzame popri "kúpalisku" a ďalších 15 minút, v súčte 2 hodín od dola dosahujeme Rázcestie v Krivánskom žľabe. Odtiaľto na vrchol píšu 1 hodinu a 15 minút. Ha! Malina, s prstom v nose! - hovorím si... A to si ani neviem predstaviť v tom momente, ako veľmi sa mýlim...

Páľava je neuveriteľná, tak ako spotreba vody. Už teraz viem, že dva litre sú v takomto počasí veľmi málo na cestu hore aj dole pri solídnej hydratácii. Veľa som toho nezjedol. Tak isto náročný deň predtým a v štvrtok preháňanie a vracanie veľmi neprispeli k tomu, aby som bol úplne fit, aj keď subjektívne sa cítim celkom dobre. Tak ako bolo písané na weboch, od tohto rázcestia, možno už trošku skôr, začína najnáročnejšia časť túry po technickej stránke. Terén začína byť exponovanejším, kde, tu treba použiť aj ruky. Ja si nechávam palice v permanencii. Chyba! Až na samý vrchol mi budú totiž už len zavadzať...

Zo začiatku vyliezam celkom svižne. Lukáš hovorí, že už to začína byť zaujímavejšie. Mne to nejako nepríde, vkľude kde tu niečo povyleziem, niečo prekráčam. No terén je už pestrejší to sa musí nechať. Po dosiahnutí Malého Kriváňa opäť stúpanie po kamenných "schodoch". Lukáš mi trošku odskakuje a na mňa začína doliehať kríza. Dýcham z ťažšia, žeby nadmorskou výškou? Tomu veľmi neverím, na Slovensku ťažko... Zvoľňujem tempo a držím si svoje. Fakt je taký, že už ani koordinácia a pozornosť nie je taká ako nižšie. Kde tu zakopnem, kde tu nepoložím ideálne nohu. Únava sa proste začína prejavovať naplno. Spolubojovník sa ma pýta na pauzu, ani neodpovedám, len ho obchádzam a kráčam svoje slimáčie tempo. On mi opäť odskakuje ďalej.

Vrchol je skoro na dosah. Nejaký dobrák povedal, čo sa už vracal, že odtiaľto by ani nebol povedal, že to najťažšie ho ešte len čaká. Hlúposť, však to stúpa konštantne, bude to detto, čo aj doteraz... Ale to si len myslím. Ten dotyčný mal pravdu... To najťažšie nás len čaká...

Prichádzame už len kúsok pod vrchol, aspoň si to myslím. Palice mám stále v rukách, úplne zbytočne, ale nechcem sa zastavovať, už to nejako dorazím s nimi. Tu začína už prakticky lezecký výstup. Doslova. Kde tu sú skaly dosť klzké, preto postupujem opatrne a pomaly. Každých pár výškových metrov ma nesmierne unavuje. Priznám sa, že ani neviem ako dlho som to išiel tento úsek. Úplne som stratil pojem o čase. Vlastne som stratil aj pojem o Lukášovi... Zrazu bol za mnou, niekde ma čakal, ani neviem, ako dlho kráčal za mojím chrbátom... Celkom príjemné vedieť, že ma nenechal v štichu.

Na vrchol prichádzame prakticky spoločne po 3 hodinách a 15 minútach. Mám toho plné zuby... Takto zle som sa už necítil ani nepamätám na túre. Asi sa tam zlialo dosť faktorov, prečo som sa tak cítil. No po troche oddychu sa beriem fotiť. Lukáš sa ide ešte prihovoriť k bývalým spolužiačkam zo strednej, ktoré náhodou stretol. Svet je skutočne malý. Ľudí je tu nespočet. Na dvojkríž si treba chvíľu odstáť radu, ak chceme foto s ním. Dávam okrem toho ešte Lukášovi jednu foto a... objektív vypovedal službu... neviem v čom je zrada, nejaká chyba komunikácie. Vymieňam ho, druhý ide... No... To ma veľmi neteší, že širokouhlý objektív štrajkuje... Ale taká menšia náplasť je, že všetko som si ním už našťastie nafotil, čo som chcel.

Po hodine na vrchole, je pomaly čas ísť nadol. Opäť pekne pomaly, s mojimi biednymi členkami si veru už rýchlejšie netrúfnem. Každý zlý pohyb v členku u mňa ľahko môže spôsobiť podvrtnutie, keďže flexibilita už po toľkých vyvrtnutiach z basketbalu taká nie je. A tu hore by to priveľmi príjemné nebolo. Lukáš je raz vpredu, raz pri mne. Zostup je dosť náročný na orientáciu kam položiť ruku a nohu, keďže s lezením veľmi nemám skúsenosti a smerom nadol je to náročnejšie ako nahor. No postupne to pekne schádzam bez problémov a na rovnejších pasážach už dobieham Lukáša a slečny.

V jednom miestne sa ale odkláňame od chodníka, čo spôsobuje, že sa naň napájame pár metrov pod rázcestím. Lukáš sa lúči s dievčatami, ktoré idú na vlak smerom na Štrbské Pleso a my pokračujeme do východiskového bodu - na Tri Studničky. To najhoršie máme už za sebou no začínajú sa prejavovať známky únavy. Na "kúpalisku" (hrebeni Vyšnej Priehyby) si dávame posledný oddych. Dopíjam zvyšok vody, pričom Lukáš zobral ešte železnú rezervu a dostávam od neho ešte 0,5l fľašu. Tak to je spása! Vďaka kamarát! Chvíľu sa pokocháme výhľadmi na Kriváň. Kto by bol povedal, že to nahor odtiaľto bude tak náročné... Ale plný dobrých pocitov a pohodovej atmosféry vyrážame nadol.

Dole to už takmer zbiehame... Z vrchola nám to po lúku pri Vyšnej Priehybe, kde sme oddychovali, trvalo 1:15h. Odtiaľto až dole už len jednu hodinu, čo bola polovica času z výstupu. Na to skoro doplácam, keď mi trošku skrútilo členok na jednom kameni. Našťastie nič vážne. Po príchode k autu sme obaja radi, že už to máme za sebou. V danom momente by nás hore nikto už asi nedostal, no týchto pár negatívnych myšlienok postupom času zvysoka prevýšia tie pozitívne dojmy z tejto túry.

Záverom by som rád dal svoj vlastný postoj, či je vôbec vhodné, aby sem každý jeden Slovák išiel. Ja športujem pravidelne (snažím sa minimálne 5x do týždňa), Lukáš je na tom tiež veľmi dobre a obaja sme mali toho dosť, keď sme zišli. V exponovanejšom teréne, kde už sily pomaly dochádzajú a zhoršuje sa koordinácia a koncentrácia, je veľké riziko úrazu. Nám trvala túra 6 hodín a 50 minút, no ten čas vie byť veľmi individuálny, keďže výstup je dlhý a kondičná úroveň jednotlivcov rôzna. Smerom hore sa ale odporúčam riadiť časom 4-5 hodín pre bežného človeka, pre aktívnych 3-4 hodiny. Kto si to chce vybehnúť na ľahko tak do 3 hodín odhadmo. Plus treba zarátať ešte aj smerom nadol, čo je minimálne dve hodiny, no vidím to skôr na tie tri až štyri. Takže ten čas sa môže hýbať niekde v rozmedzí približne 5 - 10 hodín, ako u koho.

Ja som mal skutočne veľkú krízu, ktorú pravdepodobne spôsobila dehydratácia alebo vyčerpanie glykogénu, možno aj oboje. No aj odhliadnúc od nej, ak by neprišla, túra je skutočne náročná. Aj v tom biednom stave som vnímal okolo seba ľudí podstatne viac sa trápiacich ako ja. Niektorí som mal pocit, že sa tam začnú polohlasno modliť. Niektorí zase hovorili, že mohli radšej zostať sedieť dole niekde v krčme. Iní zase, že čo to bol za nápad sem ísť. Ja s nimi súhlasím. Načo tam išli? Len z princípu, že sa to patrí? To napríklad sa patrí aj po sebe vyhodiť papier do koša, alebo sa ospravedlniť za chybu, poďakovať sa za službu... A nerobí sa to. Pritom si myslím, že je to podstatne dôležitejšie, ako návšteva Kriváňa, lebo tieto úkony potrebujeme pri každodennom styku s ľuďmi.

Nechcem ale nikoho odhovárať. Túra na Kriváň je skutočne krásna a pestrá. Technicky nie je až tak náročná a každý aspoň trošku fyzicky pripravený človek by ju podľa mňa mal zvládnuť bez problémov. Ak však pravidelne nešportujete, môže sa stať, že sa riadne vytrápite. No zážitky ostanú aj tak. Výhľady sú prekrásne a charakteristické na tieto končiny. Odporúčam si však pred Kriváňom dať nejakú inú generálku na menší kopec, pokiaľ po kopcoch nechodievate. Už len preto, aby tam bola aspoň nejaká skúsenosť a umožnila Vám sa lepšie rozhodovať. Zvládnuť ju môže aj nepripravený človek, ale treba si uvedomiť, že na exponovaných úsekoch môžete brzdiť ostatných a tiež riskujete vlastné zdravie. Pani z toho spomínaneho párika došla po Rázcestie v Krivánskom Žlabe a pán po Malý Kriváň. Na vrchol nevystúpil ani jeden. Stretali sme ich totiž cestou nadol. Osobne si ale myslím, že rozumné rozhodnutie, ako zbytočne riskovať. Ešte jedna rada, možno by bolo navyše rozumné zvážiť, či neísť zo Štrbského Plesa, ktoré má trošku vyšší východiskový bod.

Posledná vec. Jedná sa o vysokohorskú túru. Nie je to prechádzka poľnou cestou, ako sa spočiatku môže zdať. Dobrá pevná obuv je základ. Ja sám by som uvítal tvrdšiu obuv, ako som mal a viem, že toto budem musieť v dohľadnej dobe doriešiť. Tak isto si treba uvedomiť, že počasie na horách sa môže meniť každú chvíľu a tam hore nie je možnosť sa schovať na autobusovú zastávku pred vetrom, alebo až prejde dážď, prípadne búrka. S tým treba tiež počítať. Vskutku som bol prekvapený, ako naľahko niektorí ľudia sem išli. Vzhľadom na to, že cesto nie je žiadna chata, odporúčam mať so sebou dostatočné množstvo vody, v mojom prípade by bol ideál min. 3 litre. Možno ešte pár zaujímavých slov na zamyslenie nájdete v tomto článku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?