Ako som s družstvom vyšiel na Minčol (1364 m.n.m.)

Autor: Richard Uhrina | 29.9.2016 o 0:45 | Karma článku: 4,78 | Prečítané:  620x

Už minulý školský rok som navrhoval mojim začínajúcim basketbalistom, že po sezóne by sme mohli ísť na nejakú túru. Stretlo sa to s pozitívnou odozvou, no nakoniec sa túto akciu podarilo zorganizovať až na začiatok ďalšej sezóny.

V pondelok tak medzirečou pri písaní na FB s jedným rodičom od mojich hráčov padne taká myšlienka, či by sme nevybehli na nejaký kopec v dohľadnej dobe. Koniec koncov, sľúbil som to hráčom už dávno a taká spoločná team-buildingová akcia by nemusela byť zlá. No nejako to ďalej nerozťahujeme, ale na počiatočné navnadenie to stačí.

V utorok po rodičovskom idem ešte k ich rodinke na návštevu s cieľom doriešiť jednu vec, na čo nebol veľmi priestor počas rodičovského. Celá návšteva bola neplánovaná a spontánne sa téma zvrtla aj nejako k turistike, a tak sme nakoniec mohli poklopať základný kameň našej premierovej spoločnej turistickej akcie.

Vzhľadom na to, že sa jedná ešte o malých chalanov (cca. 11 rokov +/- 1 rok) navrhujem a dohadujeme sa na niečom bezpečnejšom a dostupnejšom. Zároveň moja požiadavka bola, aby to bola aj nejaká túra a nie len prechádzka. Nemohol som vybrať ideálnejší kopec ako Minčol. Prečo? Rýchlo dostupný zo Žiliny, technicky nenáročný na výbavu, nehrozí nejaký nešťastný pád ani závraty, pritom prevýšením aj vďaka klesaniu v niektorých úsekoch sa blíži k 1000 nastúpaných metrov.

Na ďalší deň už rozposielam emaily. Odozva je trošku dlhšia, ale postupne sa niekoľko ľudí nahlasuje. Počasie sa ale nevyvíja nejako priaznivo na sobotu. Akurát vtedy by malo pršať. Mám trošku obavy, žeby to mohlo narušiť naše plány, no nevadí. Aj inokedy bude na to priestor. Zatiaľ ale ostávam v očakávaní, či sa predpovede trošku neumúdria v náš prospech.

A veruže sa tak aj stalo! Dážď zmizol, vietor tiež a zvýšila sa teplota. Pekné stabilné počasie, síce nie slnečné, ale to vôbec nevadí. Všetky prognózy ukazujú, že nakoniec rýchlo zlepený termín našej prvej spoločnej akcie bude úspešný. Odpovedí na email - kladných aj záporných - je veľa, preto sa v tom strácam a v skutočnosti ani neviem koľko nás bude dokopy. Čím viac sa to blíži, tým viac sa na to teším.

No a je to tu! V sobotu sa prebúdzam do hmlistého rána. Balím veci a pre istotu aj väčší batoh, ak by niekto chcel s niečim pomôcť, keďže menší mám už vcelku dosť plný. Odvoz mám zabezpečený. Miška s Timom prišli po mňa načas, a to by som nebol ja, keby som nemeškal. Rýchlo dobaliť všetko, dojesť a frčať! Cestou ešte vyzdvihujeme Aďa a pokračujeme do Višňového, kde prichádzame akurát načas. Slnko sa medzitým cestou začne už trošku predierať hmlou, ale hore v doline sa v nej opäť stráca.

Je tu celkom chladno. Počas cesty sa mi hlásila jedna rodina, že budú trošku meškať, ale to je v pohode, nič nás nenaháňa.  Počet prevyšuje moje očakávania, zatiaľ to ani nerátam. Po príchode všetkých navrhujem prestávku na Chatách pod Holým Dielom. Nie je to tak ďaleko, ale stále do kopca po úvodných metroch, čo nám trošku ukáže, aká rôznorodá skupina ide.

Začínam v úzadí rozdýchavacím tempom vstupom do doliny. Zmenil sa charakter podkladu, je tu viac utlačenej zeminy, predtým cesta bola skôr kamenistá. Aj premávka kamiónov tu je podstatne vyššia. Doteraz tu totiž žiadna nebola. Všetko je to spôsobené výstavbou diaľnice. Prehadzujem pár slov s Jožom, ten ide ako keby bolo leto. Krátky rukáv a trojštvrťové nohavice. Pritom hmla stále bráni prenikaniu slnečných lúčov. Pokračujeme ďalej z doliny priamo na značku, kde terén začína naberať sklon. Postupne sa prebíjam dopredu s tým že za sebou mám Mareka. Vzhľadom na to, že máme čas a všetky deti, čo išli vpredu, máme na dohľad, spomalujeme a dávame sa do reči. Ani sa nenazdáme a sme pri Chatách na Holom Dieli.

Netrvalo nám to ani polhodinu. A tí, čo prišli za nami, tak to bolo zhruba do 35 minút. To je dobré, nečakal som to. V rámci oddychu spestrujem mladíkom program otázkami na pozornosť. Dávam info, čo bude nasledovať a pomaly sa hýbeme ďalej. Pýtam sa na to, kto pozná ten kopec, ktorý je za nami, čo sa tak pekne otvára po tom, ako vystúpame pár metrov. Deti nevedia, ale niektorí z dospelých našťastie áno. Je to Hoblík. Kompozične pekne zapadá do prázdneho priestoru.

Vchádzame do lesa, pričom ešte jedenkrát sa naskytne príležitosť výhľadu. A veruže je to pekný pohľad. Hmla sa pomaličky rozplýva, no ešte stále je. Na chvílu sa zastavujeme, pričom robím niekoľko fotiek. Prehodíme slovo a pokračujeme ďalej. Tí vpredu na nás nečakali. Aby sme sa zbytočne veľmi nenaťahovali a nerobili veľké rozdiely, behom utekám na čelo. Zrazu zbadám, že tu ide chodník nejako ináč, časť sa trošku preznačkovala. Obieham rázcestie pri Dolnej Rovni a pokračujem rýchlym tempom vpred. Tí sú teda ďaleko. Konečne mám špicu na dohľad. Je tam jeden rodič s niekoľkými chalanmi. Zastavujem ich na otvorenom priestranstve s tým, že počkáme na ostatných, aby sme sa zase zoskupili. Máme výhľad na Polom, ale odpoveď padla skôr, ako som stihol dať otázku. Jeden z rodičov ma informuje, že tak 20 rokov dozadu bol podstatne vyšší. Ťažba zanechala svoje stopy.

Pokračujem ďalej, tentokrát sa už držím vpredu. S pánom Pavlom sa dávam do reči. Celkom zaujímavá diskusia. Po chvíli prichádzame na miesto, kde sa cesty vetvia a neskôr zase spájajú. Viem, že tá cesta vpravo je trošku príjemnejšia, preto odkláňam všetkých výnimočne mimo značku. Po tom, ako som všetkých usmernil sa opäť ponáhľam na čelo. Tí stoja kúsok ďalej. Chvíľu sa uvažuje, či cesta nevedie hore, pričom jasne určujem, že musíme pokračovať ďalej doprava.

A tak vykročíme ďalej. Som ponorený do diskusie, pričom po chvíli pán Pavol mi hovorí, že už nejako dlho klesáme, či ideme dobre. No, odbočoval som sem so železnou istotou, že ideme správne, no je fakt, že už aj mňa sa zmocňujú pochybnosti. Všetkých odstavujem s tým, že pôjdem sa pozrieť kúsok ďalej a ak sa cesta neotočí viac doľava a nezačne stúpať, tak sa vraciame nazad. Bohužiaľ, prejdem pár desiatok metrov a obavy nadobudnú reálnej podoby. Zvážnica končí a nejaký chodníček smeruje len doprava smerom nadol. Hore nič. Rýchlo všetkých stopujem a otáčam nazad. Som trošku zahanbený, no nikto z toho nerobí vedu. Najväčšiu asi len ja. Ale chyby sa proste robia, preto sa snažím to brať na ľahšiu váhu.

Vraciame sa na modrú značku, prejdeme jedne krajší kopček a.... cesty sa vetvia.... Tentokrát ale modrá značka ukazuje doprava. Takže aj tu je o preznačkované. No niet pochýb o tom, že až tu bolo to vetvenie na dve súbežné cesty, čo sme predtým odbočili skôr. Aby som sa ale preda len presvedčil, všetkých posielam po značke, len ja si odbieham doľava neznačkovanou časťou. No našu partiu mám cez stromy prakticky na dohľad. Je jasné, že tie cesty sa budú spájať. Na spoj ciest prichádzam v predstihu, a tak spravím ešte pár fotiek a počkám kým všetci prídu. Toto bude naša posledná spoločná zastávka pred dosiahnutím vrchola.

Opäť sa zoskupujeme a ja konečne zistím celkový počet. 24 ľudí. Tak to na početnejšej akcii, ktorú som organizoval, alebo som bol jej súčasťou, som ešte nebol. Dávam ešte nejaké info, aby aj tí, čo tu neboli, vedeli, čo ich bude čakať. Chvíľu ešte rovne a potom kopec začne naberať sklon. Vyrazíme.  Na rovine sa ešte prebíjam dopredu opäť k deťom a p. Pavlovi. Diskutujeme o tom, čo nás čaká a kadiaľ sa to presne ide. Celkom zaujímavé poznatky pre mňa. Medzitým nám terén začal stúpať a objavila sa aj značka "1000m cieľ". Je to cieľ behu na Minčol, ale aj náš. Posledný kilometer, ale ten najnáročnejší. Treba vyjsť teraz chrbátom, ktorý je najstrmší z celej túry.

Akonáhle sa chodník zvrtne doľava a sklon dosiahne výživné percentá, prestávam rozprávať a vykračujem. Tempo si držím tak, aby som to zvládol. No je to náročne na psychiku. Mládež je trošku pozadu, majú menší rešpekt z toho, čo nás čaká. Marek a p. Pavol idú pekne za mnou. Postupne pomaličky a po kúsočku začnú zaostávať a tak zostávam vpredu sám. Chcem si dať aspoň tento úsek úplne na doraz, ako vždy. Ono to vlastne ináč ani nejde. Vynáram sa z lesa, ale mám toho celkom dosť. Už dosť fučím a začínam sa akosi veľmi mračiť. Ten kilometer je nekonečný. Konečne som hore. Veru, ten záver je ťažký vždy... Vždy! Aj keď ho poznám. Rýchlo zregenerujem a... p. Pavol prichádza tak asi dve minútky za mnou. Na pohľad tak úplne v pohode. Hm? Teda... Toto mi nejako nesedí, on mal snáď aj na Minčol len takú prechádzku, aspoň to tak pôsobilo z neho celý čas. Tak to klobúk dole. Tiež už totiž nepatrí medzi úplne najmladších. Za nimi kúsok neskôr už dobiehajú chalani. a to doslova. Navyše ešte cestou stihli vyjesť aj kvantum čučoriedok. To som prekvapený, ako to 11 ročné deti dokážu bez problémov vybehnúť.

Ďalej prichádza Marek aj s Katkou a postupne ďalší sa trúsia a za polhodinu sú už na vrchole všetci. Čo je celkom fajn. Paradox je taký, že ja som prišiel zamračený a potom bola priama úmera toho, že čím neskôr niekto dorazil, tým mal širší úsmev na tvári. Trošku sa kocháme okolím, diskutujeme o okolitých vrcholoch, o tom, aké to bolo a tak všeobecne, čo koho napadne. Stretáme tu aj množstvo cyklistov, jedna dvojica dokonca na jeden deň pribehla až zo Zlatých Moraviec. Aká výhoda, že to my tu máme len tak pod nosom. Turisti sa vytratili z vrchola akurát keď sme sa chystali dať spoločnú fotku, no našťastie sem smerovali ďalší, a tak som od nápadu stavania pyramídy ako provizorného statívu z batohov mohol upustiť. Jedného dobráka sme vybavili snáď všetkými foťákmi a išli sme zapózovať.

Po fotení som ale ešte sľúbil návštevu dela, ktoré je kúsok nižšie v sedle po červenej smerom na Polom. Prišli sme tam, pozreli, vrátili a hneď aj začali schádzať. Pri tejto spoločnosti metre ubúdali rýchlo. Cestou nás obehli aj miestni žilinskí bikeri, ktorých z videnia poznám - Imro s Katkom. Po modrej, ktorou sme schádzali, len tak popri nás prefrčali.

Po strmom úseku sa zase dávam do reči s pánom Pavlom. Nejde mi do hlavy, ako je možné, že to tak v pohodičke hore vyšlapal. No akonáhle som viac zabrdol hlbšie do jeho turistickej minulosti, niet sa čo čudovať. Nebyť natrhnutej achilovky, tento pán by mal absolvovaný aj najvyšší vrchol Európy. Ale to už by bola len taká čerešnička na beztak veľmi veľkej torte. Neskôr ešte prehadzujem slovo aj s inými a tesne dole stretám Romana aj s rodinou, čo bolo tiež príjemné prekvapenie, keďže som ho už veeeeľmi dlho nevidel.

A tým končí táto parádna akcia. Všetci sa neskôr zhodli na tom, že bola veľmi vydarená, a preto sa dá čakať, ze v dohľadnej dobe niečo podobné zopakujeme. Jediné v čo dúfam, že sa najbližšieho team-buildingu zúčastní ešte viac ľudí. Ideálne tak aspoň dvojnásobok.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?