Aha ho! Tak Tomáš si na týždeň berie dovolenku. Jeho tréningy mi síce veľmi po chuti nie sú, ale predsa len jedna vášen nás spája (okrem basketbalu, kde sme spolu začínali) a tou je návšteva kopcov, aj keď paradoxne sme spolu ešte nikde neboli. No nič, bude konečne priestor to napraviť.
Už v pondelok ma naháňa, že či nejeme na hory. Ja mu píšem, že môžeme ísť, dohadujeme sa na 11. hodinu, keďže má ešte nejaké povinnosti. Slnko svieti, oblakov minimálne, čo nám hrozí? No ale predsa len si počasie vždy skontrolujem, či bude všetko OK. Tak pozerám najskôr SHMU a... došli sme. Robím kontrolu ešte aj na iných portáloch a výsledky tie isté. V popoludňajších hodinách búrky. Oznamujem túto info Tomášovi a náš výlet pre dnešok rušíme. No večer pozerám predpovede a neveštia nič dobré. To čo sa dialo dnes nás čaká aj najbližšie dni.
Dovolenka ako lusk. Samozrejme myslené ironicky. Celý týždeň. Úplne rovnako. Ráno ešte fajn, ale od poludňajších hodín zaťahovanie oblohy a búrky. To je priam neuveriteľné... Ale v štvrtok prichádza prvá iskierka nádeje, že víkend by mohol byť celkom fajn. Tak aspoň vtedy by sme mohli niečo zbúchať.
'Mohli by sme navštíviť Kriváň v Tatrách'. Tomášov nápad sa mi celkom pozdáva vzhľadom na to, že som tam ešte nebol a veruže by sa patrilo... No jeho čas odchodu sa mi pre zmenu nepáči vôbec. O piatej!? To nie... Čo už, ja som veľký lenivec na skoré ranné vstávanie, kým okolnosti nenútia. Radšej navrhujem, že to už môžeme ísť v noci tak, aby sme hore boli na východ. Ani tomu sa Tomáš nebráni, a tak to nechávame ešte otvorené, ako sa veci budú mať.
V piatok ma už samozrejme podvečer kontroluje (ten má ale vytrvalosť stále ma otravovať!), že čo na ďalší deň. Kukám, predpoveď dobrá, aspoň tu. No pozerám aj Lomnický a tam veru na dvojdňovej predpovedi 100% pravdepodobnosť dažďa od 8. hodiny do 17. Hm... Nuž, ak to nemá byť istota, ja to zamietam. Navyše mi má prísť ešte objednávka dopoludnia, takže bolo by vhodnejšie byť doma, nech nemusím iných tým otravovať. Ale len tak od pása dávam, že keď by celý deň tu bolo pekne, tak večer môžeme ísť aspoň niekam na západ slnka. Tomáš súhlasí.
Sobota je naozaj celkom vydarená. Teda... Ako pre koho. Od kuriéra 10:37 dostávam sms, že medzi 8 - 10 hodinou mi bude doručený balík... Darmo, majú tí ľudia občas zmysel pre humor... Pár minút na to mi už volá, že o chvíľu je u mňa. Hneď ako príde si posťažuje na koleso (žeby defekt? detaily nepovedal, ale nemal som v úmysle ich zisťovať). Vybavil som čo bolo treba. Poumýval oba bicykle, len vošiel dnu a už ma aj zastihla správa... Samozrejme, od Tomáša. Či ideme na hory. Asi kým nepôjdeme nedá pokoja. Chcem ísť ešte na bike, tak mu dávam vedieť, že pôjdem aspoň na hodinku a potom sa vyberieme. Len to nebude veľa času. Tak sa s ním nakoniec dohadujem, aby sme to nejako stihli, že pôjdeme 17:30. Kam to bude? Klasika ako s Majom... Na Malú Fatru a cestou sa dohodneme.
Keďže mám hodinu na to aby som sa vôbec aspoň nachystal, bicykle ostávajú v pokoji oddychovať. Tomáš je presný ako hodinky. 17:28 už parkuje pred domom. Dolaďujem ešte nejaké detaily, vyberám čelovku z nabíjačky a hor sa do hôr!
Tak kam to bude? Cieľ si dávame Malý Kriváň. Tam sme ešte neboli a je to aspoň taká slovná náhrada za ten Tatranský. No ja upravujem, že z Veľkého by to malo byť čo to fotogenickejšie (ako to môžem vedieť, keď na Malom som nebol, že?). No ešte tak nadhodím zo žartu, čo tak na Veľký Rozsutec? To som nemal robiť, Tomáš sa nad tým veľmi vážne zamýšľa. No... časovo by to bolo tak natesno, takže to keď tak nabudúce. Ostávame teda na tom Veľkom Kriváni. Posledné čo treba dohodnúť je, že kadiaľ. Ja navrhujem cez Sedlo za Kraviarskym na Sedlo Bublen. Tomáš spočiatku nesúhlasí no nakoniec, keďže tadiaľ nešiel rozhoduje, že dá na mňa.
Na parkovisko prichádzame niečo po 18. hodine. Auto nechávame nižšie, keďže naša trasa nezačína od Chaty Vrátna ale od smerovníka Stará dolina. Farba značky ale rovnaká - zelená. Tentokrát sme ta športovejšie ladená dvojica a tak hneď z úvodu nasadzujem také slušnejšie tempo. Ľudí zhora schádza ešte celkom dosť zo začiatku, ale od serpentín už nikoho viac nestretneme až po vrchol.
Začiatok je fajn, ale potom prichádza dosť kamenistý úsek, ktorý vznikol po kalamite a prekonáva sa trošku náročnejšie, takže tempo sa trošku zvolnilo. Darmo, u mňa to je dvakrát meraj a raz rež. Spomínam aj Tomášovi hlášku nášho prednášajúceho aby to neskončilo tak, že: "Vedúci, už dvakrát som to odrezal a stále je to krátke!" Spočiatku kráčame mlčky. Ale keď dosiahneme serpentíny, Tomáš sa trošku rozhovorí tak zo života, čo mierne spomalí naše tempo, no aj tak ešte celkom rezko vykračujeme. Ja kde tu len odpoviem, takže mne sa kráča trošku ľahšie. Obdivuhodné, ako dlho dokázal rozprávať, ja by som to veru pri takom tempe nedal.
Ani som si neuvedomil, aká veľká nevýhoda je, že som túto trasu absolvoval zatiaľ len v zimných podmienkach. Prechádzame lesom, následne sa vnárame do kosodreviny. Tomášovi hovorím, že to kúsok prejdeme a potom sa nám to všetko pekne otvorí. No výhľady na Rozsutec sú už na dosah, a tak sa na chvíľu zastavíme a kocháme. Ja pri tej príležitosti aj vytiahnem foťák. Následne sa dáme do kroku a asi o 2 minúty stojíme znova... Tentokrát kvôli tomu, že sme dosiahli prvý bod. Kto mal v tej kosodrevine vedieť, že o 100m je už smerovník?
Sedlo za Kraviarskym. Samotné Kraviarske sa mi zdá odtiaľto na skok. Aj podľa rázcestia je to len 20 minút. V zime sa mi to zdalo byť ďalej. Zvláštne. No čo je ešte zvláštnejšie je to, do akej húštiny sa to máme vybrať. Však v zime som krásne kráčal holými pláňami s výhľadmi všade okolo. Teraz sa derieme kosodrevinou taka čo nás čaká ďalej?
Áno, stále len kosodrevina. Nieže by som mal s tým nejaký zásadný problém, ale začínam byť trošku už derzorientovaný kde sme. Pokračujeme ďalej, teraz už sme sa napojili na modrú značku smerom na Chrapáky. Fakt nemám tušenie kam ideme, a tak pokračujeme v rozhovore ďalej. Ako obvykle v takom uzatvorenom teréne mi to príde, že kráčame nejako dlho. Až nakoniec prekukneme z kosodreviny na otvorené priestranstvo a hňed kúsok vyššie je smerovník Chrapáky.
V ďalšom článku popíšem aj zimnú túru presne tou istou trasou, kde je jasné vysvetlenie, prečo boli výhľady do strán také úžasné. Tušíte správne, môže za to asi 1,5 - 2 metre vysoká snehová vrstva, ktorá kompletne kosodrevinu zakryla. V týchto končinách je snehu vždy neúrekom v zime.
No paráda! Z Chrapákov na Bublen po žltej to máme už len kúsok. No začína nás tlačiť čas. Zvažujem možnosti a pripravujem Tomáša na to, že vrchol možno nestihneme dosiahnúť, keďže musíme prejsť ešte aj Pekelníkom. Ono sa to zdá, že človek už je hore, na hrebeni, ale predsa len... Zo Sedla Bublen (1510m.n.m.) to je na Pekelník (1609m.n.m.) stovka a na Veľký Kriváň (1709m.n.m.) ďalšia. Čo je v súčte pätina výškových metrov z našej túry. Tak isto aj vzdialenosťou to nie je za rohom.
V sedle si dáme chvíľu pauzu, treba sa teplejšie obliecť, keďže na hrebeni to už tradične prefukuje z Martinskej strany. Ja ešte porobím zopár fotiek. No musím čakať chvíľu, kým slnko vylezie spoza oblakov, čo zase berie náš drahocenný čas.
Napredujeme tak dosť nárazovito. Cestou som sa musel zastaviť odfotiť ešte Malý Kriváň. No nič, snáď niekedy nabudúce. Už druhýkrát, čo bol pôvodný zámer, som sem nezavítal. Slnko medzičasom zalieza za hustý oblak. No je mi jasné, že ešte vykukne, keď sa dostane k horizontu nižšie.
Na Pekelník to je už len kúsok, od Bublenu je to na dohľad. A vidíme aj nejakých ľudí hore. A veru tak aj je. A nie málo, je to celkom početná partia z Česka. Podľa výbavy sa tu zrejem chystajú bivakovať. Len neskôr si uvedomíme, že s Tomášom vlastne nechápeme, prečo si svoje sídlo vybrali tesne v okolí hrebeňa a nezašli kúsok ďalej, kde je podstatne lepšie závetrie. Ponúkajú nás nejakým domácim mokom no zdvorilo obaja odmietame. Pýtajú sa, že kam ideme, či na Veľký Kriváň. Vravím, že hej, ak teda stihneme. Nezdržujeme sa preto dlho, zaželáme si vzájomne všetko dobré a ideme opäť ďalej.
Je mi už jasné, že na vrchol to nestíhame do západu tak, aby som sa stihol nejako aj nachystať ešte na niekoľko fotiek. Preto Tomáša informujem, že na Kriváň vybehneme až po tom, čo slnko zapadne za horizont. Na moje prekvapenie nič nenamieta. Ja tým pádom už cestou hľadám miesto, kde budeme fotiť. Momentálne je slnko ešte stále za oblakmi, no lúče už zospodu začínajú presvitať. Kúsok pred sebou vidím nejakú menšiu plošinu, a preto rozhodujem, že posledný slnečný akt dňa absolvujeme tam.
Skôr ako slnko vyliezlo, vyskúšal som zopár kompozícií. A teraz už len čakať. O pár minút sa slnko skutočne prediera do štrbiny. Nie je to to, čo mám najradšej. Už jeho lúče začínajú chytať červený zón a intenzita je dosť slabá. Osobne viac fandím, ešte kým ma slnko zlatý nádych. Ale nevadí. Priestor pre fotenie využívam s obrovským nadšením ako vždy a popri tom sa kochám pohľadom aj naživo. Tomáš mi medzitým vzorne asistuje s objektívmi a aby som nezabudol, ochotne mi aj vyniesol statív až zdola. To je pomocník!
Koniec, slnko zachádza. Rozhodujem, že pokračujeme ďalej. Na vrchol je to už len na pár minút chôdze. Pozrieme sa, čo to odfotím ešte a ideme nazad dole. Ešte je vcelku vidno, preto sa rozhodujem, že čelovku nahodím až pri hornej stanici lanovky na Snilovskom sedle. Tam si dáme ešte chvíľu pauzu.
Svetla síce citeľne ubúda, ale stanicu aj tak dosiahneme ešte bez čeloviek. Tu si dávame chvíľu oddych. Tomáš mal zo sebou nejaké super maslové šušienky, tak úspešne som mu polovicu balíka vyzobal. No idem vytiahnúť čelovku a.... svieti. Hm... kým svieti je ešte celkom fajn, len neviem odkedy. A ani doma som ju nestihol dobiť doplna. Svetlo veru nemá nejakú intenzitu. To ma trošku zneisťuje, ale nie je priestor nad tým teraz polemizovať. Ide sa nadol!
Tomáš dáva fakt riadne tempo. No to nie je nič pre mňa a moje členky rozbité, takže každú chvíľu po ňom volám, aby trošku zvolnil tempo. Terén začína prudko klesať. Začína trošku asi padať rosa, lebo kamene začínajú byť klzkejšie. Podklad nie je pevný a miestami sa opieram rukami až dozadu o svah, čo mi kde-tu noha ujde. Aj Tomáš absolvuje jeden nie pekný pád, no našťastie sa nič vážne nikomu nestalo.
Ak je priestor pre negatívne myšlienky odo mňa tak je to práve teraz. Nemám pekného súvetia. Všetko je proste razom zle. Motáme sa popod lanovku keď Tomáš hovorí 'Nie sme na chodníku, ideme zle'. No ja som to posledne schádzal takto. Traverzujeme smerom k lesu a hľa! Chodník je tu. No, to bude tým, že ja ním nechodievam ani nahor ani nadol, tak ani neviem, že existuje. A tak schádzame ním. Nie je to síce nejaká extra výhra, ale rozhodne lepšie. Najhoršia je tá dezorientácia, keďže v tme sa nedá poznať okolie.
Schádzanie na záverečné serpentíny mi príde nekonečné. Ale keď sa na ne dostaneme, zrazu celý tlak z toho, aby sa mi nič nestalo, opadne. Konečne som spokojný aj ja. Čelovka ešte zázračne stále ako-tak svieti. Odtiaľto to už zbiehame rýchlejším krokom až dole ku Chate Vrátna.
Na parkovisku je veselo, nejakí ľudia tu kempujú pred karavanom. My sa úspešne dostávame až k autu. Tomášovi len poviem, že nech sa pozrie hore, keď sme si doteraz museli pozerať pod nohy. Hviezdy sa krásne ukázali. Niečo také človek v meste veru nezažije. Teda aspoň nezaregistruje také množstvo kvôli svetelnému smogu. Chvíľu sa kocháme, ale je veru najvyšší čas vyraziť domov. Naša túra je na konci a zanecháva naozaj vynikajúce dojmy.
Niekoľko číselných údajov na záver z GPS logu:
Trasa (v zátvore je farba značky, čas medzi úsekmi a celkový čas vrátane prestávok):
Stará dolina - Sedlo za Kraviarskym (zelená z., 50 minút)
Sedlo za Kriavariským - Chrapáky (modrá z., 15 minút (1:20))
Chrapáky - Sedlo Bublen (žltá z., 8 minút (1:30))
Sedlo Bublen - Pekelník (červená z., 10 minút (1:50))
Pekelník - Veľký Kriváň (červená z., 50 minút - vrátane fotenia (2:40)
Veľký Kriváň - Snilovské Sedlo (červená z., 20 minút (3:00))
Snilovské Sedlo (zelená z., 60 minút (4:10))
Hrubý čas: 4 hodiny a 10 minút
Čistý čas chôdze: 2 hodiny a 45 minút
Prevýšenie: 1020 metrov
