Ako sme na Kľaku (1352m.n.m.) osádzali panoramatický smerovík

Autor: Richard Uhrina | 19.1.2018 o 15:12 | (upravené 19.1.2018 o 15:18) Karma článku: 10,10 | Prečítané:  15911x

Spomienkami sa vraciam, keď sa mi podarilo nejako spontánne zúčastniť akcie žilinských značkárov pri osádzaní panoramatického smerovníka na obľúbenom kopci Malej Fatry - na Kľaku. Ako milé spestrenie nás na vrchole čakala svadba.

Je štvrtok a Mário ma oslovuje s otázkou, či by som nechcel ísť pomôcť v sobotu na ďalší týždeň osadiť panoramatický smerovník. Fúha, ľudia ma už volali do hôr na kadečo, ale toto je pre mňa novinka. No vcelku ma to zaujalo. Mário mi už spomínal, že pomáha pri výrobe smerovníkov a videl som už aj z fotiek, že pomáhal aj priamo pri ich osádzaní. Oslovilo ma to už v prvom momente, len som netušil, či budem mať možnosť ísť. Ale dávam mu predbežný súhlas s tým, že si to ešte upresníme v následujúcom týždni.

Pri tom zhone som na Mária aj trošku pozabudol, iba keď v štvrtok nachádzam od neho neprijatý hovor. Volám mu nazad s tým, že víkend by mal byť OK, a preto by som sa rád zúčastnil tejto plánovanej akcie. Všetky detaily dohadujeme v piatok. Zisťujem, či treba brať aj väčší - 45 litrový batoh batoh, no Mário ma uisťuje, že mi postačí aj menší, preto beriem len 28 litrový. Základné veci si balím už večer s tým, že niektoré drobnosti si nechávam až na ráno.

Budík ma budí do krásneho rána. Pozriem von oknom, slnko sa snaží predrať cez hmlu, čo sa mu čiastočne aj darí. Jóóóój, to by boli výhľady, keby sme boli už teraz hore... Ale nevadí, aj tak to vyzerá aj podľa predpovedí na pekný deň. Včera pršalo trošku a na Kľak tá cesta býva miestami blatistá, aj keď týždeň neprší, preto rozmýšľam, či idem brať nové turistické topánky, alebo nie. No príde mi to ako dobrý nápad si ich zobrať, keďže nechcem rovno v nich absolvovať náročnú túru a Kľak je proste taká pohodička. A aspoň ich trošku pokrstím tým blatom... No teraz ani netuším, že na Kľak tá túra bude úplné iná ako obvykle za týchto špecifických podmienok.

7:35 už prichádzam za Máriom, ktorý dobaluje posledné zvyšky. Pridávajú sa k nám aj Tomáš s Lenkou, s ktorými sa prvýkrát zoznamujem. Vyrážame do "hlavného stanu" k nášmu najvyššiemu, k Stankovi, ktorého tiež stretám, ako všetkých ostatných okrem Mária, po prvýkrát. Postupne sa ďalej zoznamujem s Peťom alias Krakonošom, ďalším Majom a Milošom. Po chvíli dobiehajú poslední dvaja spolubojovníci - Tomáš so synom Maťom. Dostávame ešte "rovnošatu" v podobe trička a šiltovky s logom "KST - Žilinský Značkár", čo ma milo prekvapilo. Zvláštne, že aj po toľkých rokoch má taká drobnosť vie veľmi potešiť, keď človek zrazu prislúcha do nejakej skupiny ľudí, s ktorou sa stotožňuje a ktorá je vcelku doležitá z hľadiska fungovania bezproblémového turizmu na Slovensku.

Vyrážame všetky posádky áut v súčte 10 ľudí na typické miesto štartu túry - na Fačkovské Sedlo. Cestou sa hmla postupne rozplýva a vykúka krásne slniečko. Na sedlo prichádzame ako prvý a čakáme na naše ťažné stroje - autá s pohonom 4x4 na ktorých sa pokúsime dostať ešte kúsok vyššie. Presadáme už len do nich a vyvážame sa skutočne len kúsoček. Ušetrili sme asi tak 5-10 minút chôdze. No v tomto momente ani len netuším, že každý ušetrený meter bude veľmi vďačný.

Vercajch sa postupne vybaluje. Tomáš berie podstavec na smerovník a spolu so synom Maťom vykračujú vpred ako prví. Najbližšie sa s nimi stretneme až úplne hore. Postupne sa rozdeľujú vrecká s cementom, vŕtačky a iné náradie, niečo do rúk, niečo do batohov. Všetko ostatné sa nakladá do fúrika.... Do fúrika?! To ideme hore s fúrikom? Áno! A nie veru hocijakým. Ako som si ho ja pomenoval, jedná sa o lunárny fúrik samochod. Obsahuje motor, ktorý údajne pri plnom nabití batérie, by mal slúžiť až 8 hodín. No, uvidíme, či to tak bude... Mňa až tak veľmi nenabalili, to ale nemožno povedať o Krakonošovi, ktorý si na dno batohu dal naložiť riadne vrece cementu. Priznám sa, že radšej ani nechcem vedieť, koľko ten jeho batoh môže vážiť. Pomaly začíname vykračovať. Fúriku samochodu sa chopí Majo, ktorý s ním vyráža na prvé metre našej dobročinnej túry. Jedna otázka mi ale vŕta v hlave... Prečo som si mal vlastne zobrať menší batoh, keď materiálu je tak veľa?

Ten  je síce trošku ťažší ako obvykle, ale nič extra to nie je, do väčšieho by sa vopchalo aj viac. Spočiatku trošku odskakujem od fúrikárov, ktorý občas idú, občas stoja. Veď čo je ťažké na tom fúriku, však ide sám... Nemuseli by s tým ísť tak pomaly. No nakoniec radšej po druhej serpentíne zastavujem a čakám na zvyšok posádky. Dopredu išli zatiaľ len Tomáš s Lenkou, Tomáš s Maťom, Krakonoš. Vzadu ostávame pri fúriku Majo, s ním mu pomáha Mário a Miloš, pridávam sa aj ja. Všetko to spoza nás istí Stanko a dohliada na hladký priebeh nášho výstupu.

Majo už za tým fúrikom vyzerá, že toho má skutočne dosť, a tak sa ponúkam, že ho vymením. Rýchle inštrukcie na ovládanie motora a hor sa! Asistuje mi ešte Miloš, ktorý mi ho pomáha ťahať. Maja sme ovešali foťákmi pre zmenu. Robím prvé kroky s lunárnym vozidlom. Fúrik skutočne ide veľmi rýchlo a človek má problém udržať seba na nohách v klzkom a blatistom teréne a v prudších kopcoch stíhať jeho tempu, pričom ho ešte treba držať nožičkami vo vzduchu. Prejdem niekoľko desiatok metrov a zastavujem. Pozriem hodinky s meračom tepu, a čo nevidím!? 170 úderov za minútu! No nazdar... To už je pre mňa poriadne vysoká hodnota. Takéto míňanie energie veru nie je najšťastnejšie už z úvodu. Ale to čo mi spočiatku prišlo ako jednoduché sa zrazu ukazuje ako veľká námaha. Chodiť aj s motorizovaným fúrikom dá riadne zabrať. Najhoršie sú úseky s koreňmi, tie unavujú najviac, keďže aj fúriku treba viac pomôcť a aj sebe. Prejdem s ním ešte pár serpentín, ale následne sa nechávam vystriedať Milošom. Mám toho dosť... Mením sa aj s Majom, ktorý dáva foťáky mne a ide Milošovi pomôcť ťahať fúrik. Sťahujem sa za nich k Stankovi a trošku s ním klebetím. Veľmi príjemná spoločnosť.

Na jednej serpentíne dávame oddych, pričom nás dobieha nejaká rodinka. Chlapík si nás premeria pohľadom pričom ho upúta náš skvost. Veď koľkokrát vidíte sa na kopce štverať ľudí s fúrikom? Zvečňuje si nás, pričom zo žartu sa ho pýtame, či nám s tým nechce aj pomôcť. No nebolo tam dlhé váhanie a na naše milé prekvapenie sa pridáva k nám. Zoznamujeme sa. Naším novým spoločníkom bude Paťo. A to ešte ani netušíme, aká veľká pomoc to pre nás nakoniec bude.

Fúrik už hodnú chvíľu tlačí Miloš, Paťo s Majom ťahajú. Mário, Stano a ja ideme spolu s nimi. Blata a záludností pribúda. A tým aj pádov. Prvý ide k zemi fúrikár Miloš... No aj mne sa darí spadnúť s oboma foťákmi na sebe v pokuse skrátiť si serpentínu. Milošovi, mne a ani foťákom sa našťastie nič vážne nestane.

Ten Miloš je ako ťažný kôň. Kde sa to v ňom berie toľko síl? Pred nami nás čaká Lenka, Tomáš a aj Mário, ktorý zase trošku odskočil dopredu. Ukazujú nám skratku na Reváň (v súčanosti už tadiaľ vedie oficiálne značená trasa). Tá je síce strmšia, ale dôležité je, že nie je tak záludná a blatistá. V podstate je to pekný chodník len dosť strmý. No darí sa nám napredovať, občas aj s nejakou fotkou a o chvíľu sme už na Reváni. Spoza neho vykúkam, že kde je sedlo a... ja som si vždy myslel, že na ten Reváň to musí byť tak 15-20 minút... ale toto nie je ani 5. Asi tak 200 metrov ďalej kúsok nižšie sa nachádza Reváňske Sedlo. Doňho už Miloš fúrik dotlačí aj bez použitia motora a dávame pauzu, pričom ostatní tu na nás čakajú, okrem Tomáša a Maťa, ktorí sú už ďaleko vpredu.

Ešte nikdy ma to na sedlo nestálo toľko síl čo teraz a zároveň mi to nikdy tak dlho netrvalo. V každom prípade času znalejší, ktorí už majú skúsenosti s podobnými pracovnými výstupmi hovoria, že ideme dosť rýchlo. Ale to je jedno. Dnešný cieľ predsa nie je tam byť čo najrýchlejšie... Miloš povedal, že tu končí s fúrikom. Paťa tiež už posielame za rodinou. No obaja nakoniec urobia naopak.

K fúriku sa nikto nemá a tak Miloš ochotne pokračuje ďalej. Klobúk dole pred jeho výkonom! Je to fakt drina. To isté aj Krakonoš, ktorý síce na pohľad nevyzerá, žeby niesol nejaké ťažké bremeno, no vieme koľko si toho naložil do batohu. Tomáš okrem ťažkej vŕtačky a menšieho vrecku cementu v batohu ešte nesie v ruke 5 litrovú nádobu vody. Ale aj ostatní... Každý v rámci svojich možností prispieva ako vie, až sa cítim niekedy blbo, že pomáham málo. Každú chvíľu sa pýtam, či niekto nechce s niečim pomôcť. No od skratky na Reváň ťahám aspoň fúrik. Nie je to veľká pomoc, no aspoň trošku.

A takto pokračujeme ďalej trošku rovnejšími úsekmi, vybiehame ešte posledný brdok a nakoniec fúrik opúšťame. Veci si delíme medzi ostatných, čo majú ešte voľné ruky. Miloš berie vodu, Paťo tie neuveriteľne ťažké kýble cementu a mne, ako obvykle nič nezostane. Zatiaľ... Po čase bude treba Paťa vystriedať. Kokos, ale sú tie kýble ťažké! Ramená ma už bolia z fúrikovania a ťahania. Napredujem dosť ťažko, ale snažím sa vytrvalo. Aspoň po Sedlo pod Kľakom. S jednou medzi prestávkou na posunutie fotoaparátu Majovi sa mi to darí. Uf... Paťo tu ale čaká. Ešte raz opakujem, že on sem prišiel s rodinou a už skoro trištvrte cesty putuje s nami pričom si ešte ani neoddýchol okrem povinných prestávok. To je ochota a výkon! No vzhľadom na to, že okolo nás chodí veľa zvedavých turistov prihovárajúcich sa k nám, nikto žartovnú výzvu k pomoci nevezme vážne okrem neho. Pritom ako Krakonoš alebo Tomáš hovoril, niektorý z nich dvoch: 'Aj tých 30 metrov keby nám pomohli by bola pre nás veľká pomoc...' Musím s ním súhlasiť! Tých 30 metrov oddychu, kde tá ťažká výbava sa z nášho vlastného pohľadu priblíži k cieľu a my sa tých 30 metrov nenarobíme je na nezaplatenie. Škoda len, že okoloidúci si to neuvedomujú. A možno sa len hanbia, alebo im chýba skúsenosť. Ruku na srdce, ja by som dodnes asi tiež nepomohol. Ale po dnešnej skúsenosti... Verím tomu, žeby som veľmi neváhal. Aj u mňa to platí. Keď som mal možnosť si to odskúšať, empaticky sa viem vcítiť do kože druhých, preto by som už teraz asi ochotne aspoň kúsok pomohol.

Na sedle dávame poslednú dlhšiu prestávku pričom sa trošku zaspomína na vyhorenú chatu, čo tu stála. Rázcestie hlási 10 minút, no teraz sú tie časy pre nás úplne ináč nastavené. Paťo mi berie kýble, čím ma nesmierne potešil, no som pripravený, že na záver ho ešte vystriedam a dotiahnem to až na vrchol. Nedeje sa tak, Paťo je fakt borec. Po 2 hodinách a 50 minútach dorážame so všetkým potrebným náradím a vybavením na vrchol. Tým ale práca ani zďaleka nekončí, aj keď pre mňa a pár ďalších nosičov už áno. Nastupuje teraz stavebný personál.

Tomu to ide ale vcelku hladko. Jamu sa darí hĺbiť relatívne rýchlo. Na vrchole sa to hemží kopou ľudí, je tu riadne živo. Čo je ale ešte lepšie, údajne sa tu má konať nejaká neformálna svadba. Oficiálne obrady sa už konali dole. Čakajú už len na nás, kým to dorobíme. Medzitým sa Paťo s rodinou už vracajú nazad. Všetci mu srdečne ďakujeme a pozdravujeme ho! A ja by som ho rád pozdravil a poďakoval mu ešte raz touto cestou, ak sa náhodou k môjmu článku dopracuje. Ďakujeme Ti Paťo!

Cestou a aj hore si nás fotia skoro všetci. Človek má aspoň chvíľu pocit dôležitosti, aj keď mi je jasné, že tí ľudia to nerobia z obdivu, ale skôr zo zvedavosti a z toho, že niečo také na horách bežné nie je. Musím sa ale priznať, že postaviť sa k nám, chytiť ležiacu motyku na zemi a zapózovať na fotku mobilom pred skutočne pracujúcimi ľudmi mi príde minimálne čudné. Ale... To je bohužiaľ obraz súčasnej spoločnosti. Topíme sa v úplnych hlúpostiach. Keď sa nad tým zamyslím, neviem ani, čo autor tej fotky myslel a na čo tým chcel poukázať... Fakt... Ale, asi nie som hoden toto súdiť. A tak to vypúšťam z hlavy.

 

Jama je už dosť hlboká, trošku sa skrátili nohy podstavca a šup s ním dovnútra. Postupne sa betónuje, prihadzujú kamene. Robia sa posledné korekcie smeru, aby smerovník pekne ukazoval na vrcholy. Na úplny záver Tomáš dodáva smerovníku charakteristický žltý náter, ktorý je možné vidieť na všetkých umelo vybudovaných smerovníkoch v tejto oblasti. Dávame spoločnú fotku, chvíľu pozrieme "svadbu" a pomaly sa zberáme nadol už s podstane ľahšími batohmi. Cestou si vyzdvihujeme fúrik, ktorý Miloš ešte po sedlo ochotne zvezie. Odtiaľ už ale pokračuje sám, keďže má už trošku naponáhlo. Prvý sa ho chopil Mário po Reváň, a potom až dole ho zváža Tomáš, pričom ho ja istím. Aj keď musím dávať pozor, aby som na klzkom teréne neskončil na zadku aj ja.

Schádzanie to bolo dlhé a náročné, Tomáš sa naozaj riadne narobil, no po sklesaní ťažkých serpentín a príchode na lúku prichádza aj výdych. O pár minútok sme už pri autách. Oddychujeme. Veruže je aj dôvod. Deň to bol fyzicky náročný, ale duševne veľmi upokojujúci.

Dnes sa mi podarilo spoznať opäť množstvo fantastický ľudí. Na čele s Paťom, ktorý bol úplne plnohodnotným členom našej výpravy. Človek s naozaj veľkým srdcom. A čo ostatní, čo išli s nami? Presne to isté! Samá dobrota! Čo sa dá vlastne čakať od ľudí, ktorí tam idú bez nároku na nejakú odmenu len s pocitom pomôcť turistickej verejnosti? Musím sa priznať, tak dobre som sa necítil na duchu ešte po žiadnej absolvovanej túre. Okolo nás vládla nejaká kľudná pozitívne ladená aura. Na ten pocit ešte dlho budem spomínať. Ja len dúfam, že sa mi ešte naskytne príležitosť niečo podobné absolvovať. A pokiaľ Vás môj článok inšpiroval, žeby ste tiež radi pomohli, myslím si, že každý, kto to myslí úprimne vážne, bude vítaný. Pre náš žilinský región sa stačí pozrieť na stránky KST - ZA

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?