Kontrastný výlet na Malý a Veľký Rozsutec - rovnaký názov, ale to je všetko...

Autor: Richard Uhrina | 30.10.2016 o 17:13 | (upravené 30.10.2016 o 17:21) Karma článku: 7,89 | Prečítané:  2375x

Jeseň v plnom prúde, stromy krásne sfarbené a konečne po dlhej dobe aj pekný víkend ma "nútili" opäť vyraziť do blízkej Malej Fatry. Deň sme sa s Majom rozhodli využiť naplno a vyrazili sme na Malý a Veľký Rozsutec.

Už cestou do Banskej Bystrice sa teším na zajtrašok. Skoré ranné lúče zvýraznújú tie nádherné farebné scenérie na Šturci. Včera som sa s Majom dohodol, že v nedeľu si niekam vybehneme, a tak treba pri takom živoriacom množstve pekných dní dobre zvážiť, ako využijeme tento pekný deň, čo príde.

Večer sa však nejdeme dohodnúť. Necháva to na mňa, hm... Ráno má byť pekné, postupne pribúdať oblačnosť počas dňa. Treba ísť niekam skoro. A bude to.... Čo tak Choč? Bez námietok? Fajn, výborne... No zrazu dávajú predpoveď a čo vidím? Ranné hmly s tým, že možno budú celodenné? Tak to reba už zavčas rána šlapať! Ale chce to riadnu túru... Poďme do Malej Fatry teda len... Ale kam? Dokelu, to je dilema, už tam mám takmer všetko z tých vysokých končiarov pochodené na hlavnom hrebeni a na posledný nedosiahnutý Stratenec sa mi nechce, keďže v tých končinách som v poslednom čase bol dosť často. Chce sa to posunúť viac východne.... K Veľkému Rozsutcu predsa! Celé leto sa tam chystám a ešte som tam nebol! Tak najvyšší čas! A Majo mi vlastne minule spomínal aj Malý Rozsutec! Ty! Čo tak ísť Malý aj Veľký Rozsutec v rámci jednej túry? Majo súhlasí na moje prekvapenie bez akýchkoľvek pripomienok. A je to... Dohodnuté, najvrhujem aj skorší výjazd o siedmej a ani na to nenamieta. Paráda, dnes to šlo až nečakane hladko. A konečne si prejdem Rozsutec aj bez snehu.... Teda... Aspoň si to myslím. Realita bude totiž trošku odlišná.

Ráno budík zvoní už o šiestej. Nedočkavo pozerám von, ale hmly sa nejako nedostavili... No našťastie ani oblaky vo vyšších vrstvách. Tým pádom je všetko v poriadku. Večer som si už zbalil nejaké veci, aby som sa ráno nemusel tým zdržiavať. Dobalujem ešte zvyšky, chystám niečo na jedenie a varím čaj. Trošku budem meškať, ale nič dramatické. Dávam vedieť Majovi, že už len pár minút budem potrebovať. Idem sa už obúvať, chystám budnu... a kde je? Však som ju do tej police minule odkladal. Kto mi ju zase niekde presunul!? Prejdem celý dom dvakrát a nič. Nemám čas sa tým zdržovať, riešim alternatívne a rýchlo sa obúvam, aby sme veľmi nemeškali, no aj tak oporti pôvodnému plánu štartujeme 40 minút neskôr. Našvaný sadám k Majovi do auta obviňujúc snáď celý svet. Kde tá bunda vlastne je!? Aha..... No jasné... "Majo ja tu bundu mám vlastne so sebou." Medzi vecami ktoré som si deň predtým balil bola aj samotná bunda totiž... Všetko zle sa nakoniec na dobre obráti. Samozrejme, že sa našla v batohu. Takže viem kde je, navyše ju mám aj so sebou. V nej ešte záložné dva páry rukavíc a čiapka. Dnes môžem zásobovať všetkých okolo seba. Paradoxne, celý deň už bundu nebudem riešiť, ani potrebovať.

Von je sviežo, ale vďaka prvým ranným lúčom už mínusové teploty sa postupne začínajú s našimi prvými krokmi prehupovať do plusových. Už pri Bránici sme videli, že hrebeň je biely. A návleky ostali doma, hehe. Dole je skôr ale blatistiký, no aj s tým se počítali. V danom ročnom období to nie je niečo nečakané. Prvé kroky smerujú po Zelenej od Bieleho Potoka na Malý Rozsutec. Odtiaľ pôjdeme na Medzirozsutce, Veľký Rozsutec, Medziholie, Štefanová a cez Diery opäť na počiatočný bod. Lesné stúpanie si spríjemňujeme diskusiou k našej lokálnej súťaži v basketbale. Na moje prekvapenie, Majo komunikuje vcelku v pohode, asi kráčam dosť pomaly :o) Ale deň je aj tak dlhý, tak netreba sa zataviť už na úvod. V úvode ale pozorujem jeden zaujímavý úkaz. Za Rovnou Hoľou vidieť, že sa tlačí hore oblačnosť! Takže hmly predsa len boli! Uvidíme hore, ako to bude vyzerať v okolí.

Lesom to prejde rýchlo a konečne prichádzajú exponovanejšie stúpania. Posledne som tadiaľto šiel dva roky dozadu, ale opačne. Vlastne, všetky trasy čo dnes idem, buď sú nové, alebo opačne až po vrchol Veľkého Rozsutca. Odtiaľ už je všetko známe. Pamätám si ale časovo náročné stúpanie a klesanie, lebo na Malý Rozsutec sa vybralo veľa ľudí, bolo ešte teplo, pritom bola tiež už jeseň, ale len v začiatkoch. Malý Rozsutec mal trošku náročnejší záver. Z oboch strán boli reťaze a trošku "lezecký" výstup a zostup. Najhoršia bola asi 5 m kolmá stena, kde sa trošku komplikovanejšie pre neskúsených ako ja, hľadali miesta kam položiť nohu. Nedávno som ale čítal, že M. Rozsutec sa upravoval z hľadiska prístupu. A veru je to tak... Zmizli klasické reťaze, pribudli Pevné železné laná a aj schody. Aspoň smerom hore. Ani sa nenazdáme a sme na vrchole. To ma naozaj prekvapilo. Dostať sa sem totiž nevyžaduje nejakú extra kondíciu a už teraz ani základné lezecké schopnosti. Malý Rozsutec sa vďaka týmto vychytávkam po zelenej značke stáva dostupný prakticky komukoľvek. Čo predtým neplatilo, našiel si totiž svoju, aj keď nie veľkú, selekciu.

Z vrchu sú krásne výhľady a dokonca aj spomínaná hmla sa ukazuje nad Liptovom. Od Terchovej smerom na Žilinu len krásna viditeľnosť. Trošku oddychujeme, no ešte je vcelku chladno, a tak sa vyberáme ďalej. Veľký Rozsutec je z tejto strany dačo biely na rozdiel od Malého, a tak uvidíme, ako sa nám bude dariť ním napredovať a aké množstvá snehu bude mať. Predsa len, teraz pôjdeme severnou stranou, čo je aj dôvod dlhšej trvanlivosti snehu. Na Malom bolo naopak úplne sucho. Na čo som ale zvedavý je samotný zostup exponovaným úsekom do sedla Medzirozsutce.

Darmo, úplne zbytočne. Aj z tento strany je to teraz prerobené. Opäť vymyzli reťaze, pribudlo lano a navyše aj železné stupačky. Ale tu to beriem. Tie dve, či tri stupačky dosť pomohli prejsť jeden kritický úsek, kde hrozili úrazy pri menšej chybe. Takže toto je dobrá pomôcka bez nejakého výraznejšieho zásahu. No smerom dole potom uvažujem nad tým, že je to už podobné, ako na Rysoch... Všetko sa proste začína ponúkať širokým masám. Ale... Pozerám sa na to aj ináč. Je lepšie aby tí ľudia riskovali vlastné zdravie? Nemyslím si, že toto bude ten pravý dôvod, či sa niekto vyberie sem na túru alebo nie. Jediný rozdiel je ten, že sa zníži úrazovosť. A to je predsa len dobré. No je pravda, že stráca to už to svoje čaro...

Na Medzirozsutce schádzame vcelku rýchlo, vždy sa ten Malý Rozsutec zdá odtiaľto ďaleko, ale zdanie klame. Do polhodiny ako nič, aj s prestávkami na fotenie. Po krátkej prestávke pokračujeme už pre mňa neznámou trasou na Veľký Rozsutec. Stúpanie odtiaľto je spočiatku lesné, neskôr treba prejsť rovno kratučkým hrebeňom kde je krásny výhľad na tú veľkú masu, tentokrát aj so snehom. To som zvedavý, čo nás čaká vyššie.

Snežná hranica prichádza priam skokovite. Spočiatku to ide dobre, ale nízka ranná teplota v kombinácii s vyššou popoludňajšou vytvárajú mierne ľadové plochy, preto musíme postupovať hore opatrnejšie. Nie je to ale žiadna dráma, všetko ide úplne hladko. Výhľady sú cestou fantastické preto viac stojíme ako kráčame, fotím prakticky každú chvíľu. Ani sa nenazdáme a tesne pod vrcholom už vystupujeme nad hranicu lesa. Tu ale prichádzajú prvé problémy. Veľký Rozsutec na rozdiel od Malého je ešte "stará škola", čiže nájdete tu len reťaze, vyhladené skaly a "madlá" v podobe riadne vyleštenej kosodreviny :o) Toto musí postačiť na to, aby ste zdolali niekoľko krátkych exponovanejších úsekov. V lete? V pohodičke. No pár ľadových plôch na "správnych" miestach vie vcelku narobiť šarapatu. Dobre bolo treba rozmyslieť kam položiť nohu a ruku. Ale dalo sa. Ako som počas Valentínskeho výstupu na Roszutec spomínal, po tom, čo sa cesty spájajú a je k cielu už len 5 minút je treba prekonať poslednú prekážku, menší skalný previs. V lete ako sa vraví s prstom v nose. Tentokrát som sa ale opäť nevyhol miernemu záseku. Tesne pod vrcholom som stál takým spôsobom, že obe nohy sa kĺzali zo "stúpačiek" smerom dole a akosi bol problém aspoň jednu skúsiť posunúť vyššie. Dosť blbý pocit, keď necítim aspoň tri pevné body. Ale tak nakoniec to bolo v pohode, po pár sekundách uvažovania sa mi darí bez problémov vyliezť. Už len doplním, že cestou späť pri schádzaní to bolo úplne v pohode. Keď sa šmýka nadol, aký vlastne môže byť problém, keď chceme ísť dole, že? :o)

Na vrchole to žije, výhľady sú fantastické. Dokonca ani oblačnosti až tak veľa nepribudlo, aj keď sa tu nejaká vyskytuje. No slnko hore už príjemne hreje, keď sme sa dostali konečne cez tú severnú stenu. Počas schádzania na Medziholie sa už ale dostavujú prvé známky únavy. Výhodou je, že nás už žiadny sneh a ľad nečaká, keďže schádzame južnou stranou.  A preto, že pred nami je ešte dlhá a nudná cesta na východiskový bod, načerpávame ešte hlavne psychické sily na Medziholí dlhším oddychom a relaxom.

 

 

Tu ináč vidieť niekoľko rozdielov medzi Veľkým a Malým Rozustcom. Na Malom bolo sucho, je naň ľahký prístup po technickej stránke a samozrejme aj po fyzickej. Naopak, Veľký už aj so snehovou pokrývkou, náročnejší po fyzickej aj technickej stránke. Kopce kúsok od seba, s rovnakým názvom, ale zároveň aj dosť odlišné svojimi vlastnosťami.

Do Štefanovej to je nekonečné. Opäť blatisté klesania a hľadanie nových trás kade-tade. Po hodinke sa už ale ukazujú prvé budovy a zo zelenej odbáčame na žltú do dier. Ešte jedno stúpanie, no na moje počudovanie na Podžiar sa mi opäť ide veľmi dobre. Skôr som len uchodený, ale ako fyzickú únavu nejako necítim. Odtiaľ vchádzame do pekných skalných scenérii dolných Dier. Pri pomalom ukončovaní nášho výletu sa opäť zamýšľam nad tým, aké krásne zákutia a kopce v skutočnosti skrýva naša Malá Fatra. A som za to nesmierne vďačný, že si sem môžem odskočiť prakticky kedykoľvek, kedy si zmyslím. Koľko ľudí sa sem nacestuje veľké vzdialenosti, len preto, aby mohli vidieť to, čo ja môžem ktorýkoľvek moment, keď je čas. Naozaj to je veľká výhoda.

Týmto mi ubieha prechod dierami veľmi rýchlo, je pestrý a zaujímavý. Dole si dávame ešte "víťaznú" kofolu , ktorou zakončujeme tento krásny a vydarený slnečný deň. Môžem len zhodnotiť to, že táto túra kompletuje dve veľké dominanty Malej Fatry - Veľký Rozsutec a Diery aj s menším bonusom na Malý Rozsutec. Prechod bol pre mňa veľmi zaujímavý a hodnotil by som danú túru ako celodennú vzhľadom na veľa fotenia aj nám trval výlet celkovo 9 hodín, pričom čas chôdze bol polovičný, cca. 4:45 hod. Prevýšenie až také dramatické nie je, to má v súčte niečo okolo 1300 výškových metrov, čo na dva kopce nie je tak veľa. Dosť veľa je ale na vzdialenosť, prešli sme za ten deň 16,7km. Samozrejme ale, že tieto fatranské symboly sa dajú bez problémov skrátiť vynechaním Malého Rozsutca a ísť rovno na Medzirozsutce cez Diery, potom na Veľký a schádzať ďalej tak, ako sme šli aj my.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?